Top 10: 1. Carl Rogers

Desať najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov

predošlá časť

Čo sa týka štýlu, všetci terapeuti sú dnes vlastne rogeriáni, bez ohľadu na ich klinickú alebo teoretickú orientáciu a bez ohľadu na to, čo si myslia o Rogersovi. Nesúhlasil by niektorý klinický pracovník (aspoň čiastočne) so svätou trojicou Rogersovej psychoterapeutickej metódy: „nepodmieneným pozitívnym pohľadom“ alebo úplným prijatím klienta takého, aký je; jasne klientovi komunikovaným úplným empatickým porozumením a „kongruenciou“ čiže autentickým, ozajstným a transparentným „bytím“ s klientom? Ktorý terapeut, nech už je akokoľvek tvrdohlavý, direktívny a rigidný, nezahrnie do svojho programu aspoň z času na čas trochu „reflektívneho počúvania“?

Niežeby všetky tieto nápady, ak máme byť úplne presní, vynašiel Rogers – psychoterapia proste nie je bez nich mysliteľná. Rogers však bol pravdepodobne prvý, kto ich usporiadal do jedného uceleného a všetkým dostupného balíka, ktorý sa v päťdesiatych, šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch stal takmer univerzálnym terapeutickým krédom, dokonca značkou, ktorá do dnešného dňa určuje, čo si väčšina ľudí – určite aspoň laikov – predstavuje, čím terapeut je alebo čo robí. Mohli by sme povedať, že Carl Rogers bol Mr. Rogers pre dospelých. [Fred Rogers (1928-2003) bol presbyteriánsky kňaz a zanietený pedagóg, v televízii PBS sa od roku 1968 do roku 2001 vysielal jeho program pre deti Mr. Rogers´ Neighbourhood – Štvrť pána Rogersa, pozn. prekl.]

Rogers by sa vlastne mohol vyhlasovať za najamerickejšieho terapeuta. Bol demokratom do špiku kostí a aj preto spopularizoval slovo klient, ktoré sa v tejto oblasti odvtedy stalo takmer všadeprítomným a naznačovalo, že konzumentom je skôr úplne obyčajný, nezávislý a sebariadiaci zákazník, ktorý vyhľadáva verejne dostupné služby, a nie chorý, bezmocný pacient, najnižšia priečka v medicínskej hierarchii. Demokratizoval samotnú psychoterapiu a urobil všetko preto, aby deklasoval ilúziu veľkoleposti, ktorú udržiavali niektorí vznešenejší praktici, tým, že úmyselne zmazal rozdiel medzi psychoterapeutom (ako sa označovali iba psychiatri a psychoanalytici) a poradcom, spoločným termínom pre každého, kto dával ľuďom užitočné rady – sociálnym pracovníkom, kňazom, školským poradcom, učiteľom, ošetrovateľom, laickým facilitátorom a svojpomocnými skupinami, dokonca dobrým priateľom.

Rogers odmietol determinizmus freudovskej psychoanalýzy aj skinnerovského behaviorizmu. Podľa jeho názoru bolo Freudovo rozčarované zdôrazňovanie ľudskej prirodzenosti „kalvínske“, pretože vyzdvihovalo „zlo v prirodzenosti človeka“ a Skinnerovu behavioristickú utopickú fantáziu Druhý Walden prirovnával k 1984 Georgea Orwella, k alegórii založenej na stalinskom totalitnom štáte. Rogers si myslel, že „sebarealizovaný“ čiže „plne fungujúci“ človek je už svojou definíciou subjektívne slobodná bytosť. Nebol až takým idealistom, za akého ho považovali jeho ohovárači – priznával schopnosť nášho druhu správať sa kruto, deštruktívne, nezrelo, protispoločensky a akokoľvek podlo – hlboko však veril, že všetky ľudské bytosti majú tendenciu vyvíjať sa „zásadne pozitívnym smerom“, „pohybujú sa vpred, konštruktívne, realisticky a dôveryhodne.“

Rogers demokratizoval aj vzťah medzi terapeutom/poradcom a klientom. Bol presvedčený, že samotní klienti – nie ich akokoľvek vzdelaní doktori – najlepšie vedia, čo ich zraňuje a čo potrebujú, aby sa to napravilo. Ich vnútorná vedomosť sa len musí jemne podporiť, musí dostať príležitosť, aby vyklíčila ako jemný zelený výhonok v teple jarného slnka. Klienti nepotrebujú, aby im ich slová „interpretovali.“ Potrebujú nepožadovačnú prítomnosť súcitného, presne naladeného poslucháča, ktorý ich nediagnostikuje, nevysvetľuje im ich problémy, nekladie mnoho konkretizujúcich otázok, nevedie ich určitým smerom a nehovorí im, čo majú robiť.

Rogersov slávny nedirektívny prístup, založený na „aktívnom počúvaní“, vždy narúšali ľudia, ktorí sa držali techniky, ale zanedbali pritom jedinečný Rogersov talent počuť to, čo klienti celkom nedokázali povedať. Pôvodne to bolo tak, že priateľský, vnímavý a neotrasiteľný terapeut so záujmom počúva a akceptuje všetko, čo klient prináša do stretnutia a potom to reflektuje späť tak, že nielen demonštruje porozumenie, ale aj objasňuje klientovi význam a pocit, ktorý klient práve odhalil. Ale tento štýl bolo vždy ľahké parodovať.

Rogers často obviňovali za najhoršie excesy vzbury v 60- a 70-tych rokoch. „Carl Rogers ako otec zakladateľ humanistickej psychológie, hnutia za rozvoj ľudského potenciálu a encountrových skupín, zodpovedá za mnoho,“ napísal historik Christopher Lasch v recenzii Rogersovho životopisu Being Carl Rogers, ktorý napísal Howard Kirschenbaum v roku 1979. Lasch a ďalší kritici v podstate obvinili Rogersa z podnecovania úniku, celonárodného kultu narcizmu a nezodpovedného individualizmu, pretože vynašiel a viedol encountrové skupiny, ktoré navodili sexuálnu uvoľnenosť, podkopali manželstvo a morálku, ba dokonca spôsobili to, že mnísi a kňazi – navštevujúc skupinové sedenia podporované cirkvou – porušovali sľuby (obzvlášť celibát) a húfne opúšťali cirkev.

Ale ak je história nejakým dôkazom, Rogersov pokračujúci vplyv dokázal, že jeho kritici sa mýlili. Za posledných pätnásť rokov dokázal výskum v psychoterapii, že úspech poradenstva a terapie závisí menej od konkrétnej metódy a viac od „spoločných faktorov“, ktoré majú vlastne všetci terapeuti spoločné – podpora, empatické porozumenie, pozitívny prístup, ozajstnosť a schopnosť vytvoriť silné emocionálne puto s klientmi. Neurologický výskum – napríklad nedávny objav zrkadlových neurónov v premotorickom kortexe, ktorý pomáha vysvetliť, ako „čítame“ tváre, gestá a pocity iných ľudí – okrem toho podstatne potvrdil Rogersovo intuitívne poznanie ľudských vzťahov. Vedy o mozgu potvrdili, že pocit vyladeného spojenia medzi terapeutom a klientom v terapii funguje, pretože sme neurobiologicky nastavení pozitívne reagovať na pozitívne emocionálne signály od iných ľudí. Aktívna, pozorná, starostlivá a chápajúca ľudská prítomnosť je v emocionálnom liečení tou najmocnejšou silou, ktorá existuje alebo vôbec kedy existovala na svete. Každý človek, ktorý sa niekedy pokúšal pomôcť inej trpiacej ľudskej bytosti, to vie.

Rogers to vedel a pokúsil sa vybudovať na tom skutočnú vedu. Teraz sa napokon veda snaží dostihnúť Carla Rogersa.

pokračovanie

Prevzaté z bulletinu EMPATIA, roč. XIV., č. 51
Bratislava 2007
Z anglického originálu
"The Top 10: The Most Influential Therapists of the Past Quarter-Century"
preložil PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Desať najvplyvnejších terapeutov...

1. Carl Rogers
2. Aaron Beck
3. Salvador Minuchin
4. Irvin Yalom
5. Virginia Satirová
6. Albert Ellis
7. Murray Bowen
8. Carl Jung
9. Milton Erickson

10. John Gottman

...