Inštitút Virginie Satirovej: Top 10: 3. Salvador Minuchin

Desať najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov

Prostredie, z ktorého vyrástol, je pre terapeuta také neobvyklé, ako metódy rodinnej terapie, ktoré pomáhal presadzovať v 60-tych a 70-tych rokoch. Narodil sa v roku 1921 ako žid a bíjaval sa na uliciach antisemitskej Argentíny tých čias. Počas vysokoškolských štúdií ho na tri mesiace poslali do väzenia za protesty proti vláde Juana Peróna. Potom slúžil ako lekár Izraelskej armády počas prvých vojen tohto štátu. Neskôr študoval psychoanalýzu v New Yorku, pracoval s čiernymi a hispánskymi pouličnými výtržníkmi, ktorým mohol rozumieť vďaka svojej minulosti.

Tradičné terapeutické techniky, ktoré sa naučil, u tejto mladistvej klientely nefungovali. Aby sa dostal do kontaktu s týmito rebelujúcimi a nešťastnými mládežníkmi, prišiel na myšlienku nepracovať s nimi individuálne, ale s celými rodinami. On a jeho kolegovia nemali žiadnu teóriu, o ktorú by sa opierali. Jednoducho pozorovali celú rodinu a potom konali a experimentovali na základe svojho pozorovania. Podľa Minuchinových slov: „postupne sme vypracovávali správnu metódu práce. Nezaoberali sme sa tým, čo si ľudia myslia o vzťahoch, ale vzťahmi samotnými.“ Pomocou tohto nového prístupu zmenili život mladých ľudí, ktorí boli predtým považovaní za klinicky neprístupných.

Minuchinova vízia bola heroická. „Snažili sme sa oslobodiť ľudí s nízkym socioekonomickým zázemím. Verili sme v sociálnu revolúciu a celé to bolo veľmi vzrušujúce,“ spomína si neskôr. Spolupracoval s ľuďmi ako boli Cloe Madanesová a Jay Haley pre Philadelphskú pedagogicko-psychologickú poradňu, akoby sme to nazvali my a vytvoril vzorec novej oblasti terapie, ako ju vyjadril v klasickom texte z roku 1974 Rodiny a rodinná terapia.

Minuchinov prístup sa neodmysliteľne spájal s jeho jedinečným osobným štýlom. Briskný, ale príjemný, trochu zhýralý, s pristrihnutými fúzikmi, okuliarmi v čiernom ráme a silným španielskym prízvukom – pracoval s rodinami ako skúsený divadelný režisér, ktorý zachraňuje súbor amatérskych hercov z nepodarenej improvizácie. Herci možno nevedia, čo robí a nemusia byť spokojní so svojou rolou, ale nedokážu odolať jeho charizmatickej sile.

Videonahrávky jeho interakcií zachytávajú jeho legendárne terapeutické pôsobenie: Minuchin za tri minúty rodinu zhodnotí, potom ich v rýchlom slede za sebou vysmeje, podporí, polichotí im, očarí ich, podpichne, povzbudí, pogratuluje im a konfrontuje ich, usporiada ich, zažartuje s nimi, dotkne sa ich a popreháňa ich z jednej stoličky na druhú ako energický ovčiarsky pes. Vyhodí ich z rovnováhy tým, že pokiaľ oni habkavo pokračovali v interakcii, on sa tvári znudene, hľadí do prázdna, fajčí cigaretu a potom sa zrazu s hlasným, radostným pokrikom zapojí a trafí klinec presne po hlavičke. Znie to zábavne, nie?

Pre oblasť vynárajúcu sa z ohlupujúcej metodológie psychoanalýzy v 70-tych rokoch, s jej slimačím tempom a verbálnymi zákrutami, bol Minuchin ako zjavenie. Vidieť ho v akcii, znamenalo byť pri tom, ako sa staré psychoanalytické prikázania rozbíjajú na cimpr-campr – zmietol zo stola zaprášený étos pasívnej málovravnosti, nekonečnej diskrétnosti a nenapadnuteľného súkromia, rozdupal štandardný predpoklad, že nikto nemôže zmeniť niekoho iného, že psychologická zmena môže vychádzať len zvnútra. Dostrkal, dohnal a nahovoril rodinu na zmenu hneď tam a vtedy, trvajúc na tom, že – ako to povedal jeho kolega Jorge Colapinto – „Meníme sa vďake sile ľudského kontextu – našich vzájomných vzťahov.“

Ďalší štandardný predpoklad, ktorý úplne sfúkol, bola myšlienka, že najprv sa musia zmeniť pocity ľudí a až potom ich správanie. Minuchin nielenže prinútil ľudí, aby sa zmenili, ale zdá sa, že to urobil bez ohľadu na to, čo cítili alebo dokonca bez toho, aby vôbec vedeli, čo cítia. Konal na základe premisy, že ak zmeníte vzťah medzi ľuďmi, zmenia sa aj ich pocity. Táto premisa – že vzťahy menia ľudí – ktorá je dnes taká samozrejmá, bola vtedy úplne nová a otvorila dvere k prekvapujúco novým názorom na osobnosť samotnú. Jeden z Minuchinových kolegov z raného obdobia, Braulio Montalvo povedal: „Osobnosť sa vždy považovala za niečo, čo je človeku vrodené, niečo pevné a statické, ako keby to bolo z kameňa. Ale Sal dokázal pracovať s rodinou tak, že sa ukázalo, aká tvárna je ľudská osobnosť – že sa mení podľa kontextu.“

Minuchin opísal svoj prístup s typickou vervou a vôbec nie ako suchú teóriu:

„Išlo o to, aby sme tanečníkom pomohli tancovať a terapeut tu bol na to, aby viedol figúru.“

pokračovanie

Prevzaté z bulletinu EMPATIA, roč. XIV., č. 51
Bratislava 2007
Z anglického originálu
"The Top 10: The Most Influential Therapists of the Past Quarter-Century"
preložil PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Desať najvplyvnejších terapeutov...