PhDr. Anna RybárikováProblémom nie je problém, ale to, ako ho zvládame.
(V. Satirová)
Skúsenosti z praxe
Skúsenosti z práce v problematike manželstva ukazujú, že v našej kultúre sa k rozvodu siaha až po dlhšom čase trvania nezhôd, či partnerského nesúladu. Tak isto vyhľadanie pomoci odborníka je odkladané na čas, kedy všetky ostatné prostriedky zlyhali. Manželia (každý zvlášť alebo len jeden z nich) sa pokúšajú hľadať pomoc u kolegov, kamarátov, u rodičov, či v širšom príbuzenstve. Aktívny partner číta články popisujúce manželskú situáciu podobnú tej jeho a učí sa z nej, alebo nabáda partnera riešiť ich situáciu podobným spôsobom. Nezriedka riešia manželia situáciu odchodom jedného z nich zo spoločnej domácnosti, oddeleným bývaním, či aspoň hospodárením. Inými prejavmi konfliktov býva obmedzená komunikácia, oddelené trávenie voľného času, obmedzenie spoločných návštev rodičov, príbuzných, kamarátov, oddelené trávenie dovolenky .... a to všetko v dobrej viere posunúť veci a ich riešenie, upozorniť na svoju nespokojnosť.
Efektivitu si každý posúdi sám. Môže byť krátkodobá, ale pri záujme oboch partnerov kríza v manželstve môže byť aj prekonaná a zažehnaná.
Podanie žiadosti o rozvod jedným z manželov je mnohokrát výsledkom úsilia ukázať partnerovi, že ide „do tuhého“, a že naozaj má toho „plné zuby“. Mnohokrát ide o volanie o pomoc a navrhovateľ ho nemyslí až tak vážne, len chce vyburcovať manželského partnera, aby sa postavil zodpovedne k nedorozumeniam a výčitkám, či nespokojnosti. V niektorých manželstvách sa stáva, že manželský partner sa "spamätá", má snahu a vôľu zmeniť sa a aj sa mu to istý čas darí. Vôbec nemusí ísť o pretvárku alebo falošnosť. Vzťah ľudí sa overuje nie v pokojnom období bez stresov, na dovolenke, či cez víkendy, ale práve v záťažových situáciách – pri chorobách, ekonomických, pracovných, či časových tlakoch a najmä pri kumulácií rôznych faktorov v jednom čase. Takže manželstvo môže cez prázdniny a dovolenku vyzerať „fajn“, s obnovením porozumenia. A to je obdobie „vzatia späť“ návrhu na rozvod. Po zapadnutí do starého pracovného režimu sa situácia môže vrátiť do starých koľají. Nastupuje obdobie opätovného zvažovania a dávania šancí. Čas môže byť rôzne dlhý, niekedy aj 2-3 roky, výnimkou nie je ani 10-ročný „odklad“, kým sa jeden z manželov znova odhodlá podať návrh na rozvod. Nezriedka sa návrh na rozvod odkladá “v záujme detí“. Ale (oveľa zriedkavejšie) to býva aj naopak, keď manžel, či manželka povedia, že sa chcú rozviesť práve kvôli deťom.
Najlepšie by bolo však povedať si: „Chceme ostať spolu kvôli sebe a nie kvôli deťom.“
Konflikty sú tam, kde chýba úcta, rešpekt, komunikácia, tvorivosť.
Veľké problémy sa prejavujú najmä v maličkostiach - nezáujme o spoločné sledovanie televízie, o nákupy, stolovanie, vychádzky, výlety, športovanie, rozprávanie sa ...
Medzi partnermi sa objavuje krik i ticho, ľahostajnosť, napätá atmosféra, hrubosti, urážky, osočovanie, konflikty, bitky, finančné obmedzovanie, upieranie práva na samostatné trávenie času, obviňovanie rodičov partnera a iných príbuzných, výčitky na vrub kamarátov, kolegov, koníčkov, výčitky na veľa práce i málo práce, na vysedávanie doma i na vysedávanie po práci, na míňanie peňazí na oblečenie či alkohol, na nerovnomerné rozdelenie domácich prác ....
Chýba pokoj, istota, humor, jasné pravidlá.
Pre všetkých členov v rodine je nesmierne zaťažujúce, ak tieto prejavy netrvajú len 2 dni alebo týždeň, ale mesiac, pol roka, či 4 roky. A keď obdobia pokoja a radosti sú kratšie ako obdobia plaču, samoty, či smútku v očiach jedného alebo oboch rodičov.
Zo svojich skúseností viem, že neexistuje jediný účinný prostriedok na zažehnanie krízy.
Ale viem, že zlepšovanie vzťahu nastáva, ak sú obaja partneri ochotní podstupovať zmeny - najmä tie, na ktoré majú sami dosah – to znamená zmeny u seba. Mlčanie, či hádky vynášajú na povrch mnohé krivdy a bolesti v snahe ukázať tomu druhému, ako sa nás dotýka to, čo sa deje. Žiaľbohu, ten druhý prežíva situáciu podobne. Každý je zameraný na seba. A bojuje. Bojuje za seba a proti partnerovi. Ale čo sa stáva v boji? Jeden vyhrá a druhý prehrá. Je cieľom nášho snaženia prehra partnera? Chuť vidieť ho na kolenách? A potom čo? Potom sa k nemu s ľútosťou skloniť? Aký to je vlastne vzťah? Ako si môžem vážiť partnera, ktorý prehral? Ako si môžeme vážiť seba, keď sme využili všetku prostriedky na jeho pokorenie? Ako potom vytvoriť partnerský, spolupracujúci a rešpektujúci vzťah?
Verím, že na začiatku vzťahu, či manželstva dvaja ľudia nechceli spolu bojovať, ale spolupracovať. Pomáhať si navzájom. Tak kde sa ochota k spolupráci stratila?
Som presvedčená, že je stále prítomná, len niekde schovaná. A preto je načase ju odkryť a vyniesť na svetlo. Ochotu počúvať druhého, ochotu oceniť ho, ochotu pomôcť mu, ochotu zdieľať s ním jeho prežívanie. Je to proces dlhodobý. Hovorí sa, že potrebujeme až 200 opakovaní, aby sme si nové správanie upevnili. Takže – ak partner ani po Vašej prvej, či desiatej pochvale neprejaví náznak zmeny, ešte stále to nevzdávajte. Čo môžete pokaziť?
Efektivitu si každý posúdi sám. Môže byť krátkodobá, ale pri záujme oboch partnerov kríza v manželstve môže byť aj prekonaná a zažehnaná.
Podanie žiadosti o rozvod jedným z manželov je mnohokrát výsledkom úsilia ukázať partnerovi, že ide „do tuhého“, a že naozaj má toho „plné zuby“. Mnohokrát ide o volanie o pomoc a navrhovateľ ho nemyslí až tak vážne, len chce vyburcovať manželského partnera, aby sa postavil zodpovedne k nedorozumeniam a výčitkám, či nespokojnosti. V niektorých manželstvách sa stáva, že manželský partner sa "spamätá", má snahu a vôľu zmeniť sa a aj sa mu to istý čas darí. Vôbec nemusí ísť o pretvárku alebo falošnosť. Vzťah ľudí sa overuje nie v pokojnom období bez stresov, na dovolenke, či cez víkendy, ale práve v záťažových situáciách – pri chorobách, ekonomických, pracovných, či časových tlakoch a najmä pri kumulácií rôznych faktorov v jednom čase. Takže manželstvo môže cez prázdniny a dovolenku vyzerať „fajn“, s obnovením porozumenia. A to je obdobie „vzatia späť“ návrhu na rozvod. Po zapadnutí do starého pracovného režimu sa situácia môže vrátiť do starých koľají. Nastupuje obdobie opätovného zvažovania a dávania šancí. Čas môže byť rôzne dlhý, niekedy aj 2-3 roky, výnimkou nie je ani 10-ročný „odklad“, kým sa jeden z manželov znova odhodlá podať návrh na rozvod. Nezriedka sa návrh na rozvod odkladá “v záujme detí“. Ale (oveľa zriedkavejšie) to býva aj naopak, keď manžel, či manželka povedia, že sa chcú rozviesť práve kvôli deťom.
Najlepšie by bolo však povedať si: „Chceme ostať spolu kvôli sebe a nie kvôli deťom.“
Ako vyzerá problémové manželstvo
Konflikty sú tam, kde chýba úcta, rešpekt, komunikácia, tvorivosť.
Veľké problémy sa prejavujú najmä v maličkostiach - nezáujme o spoločné sledovanie televízie, o nákupy, stolovanie, vychádzky, výlety, športovanie, rozprávanie sa ...
Medzi partnermi sa objavuje krik i ticho, ľahostajnosť, napätá atmosféra, hrubosti, urážky, osočovanie, konflikty, bitky, finančné obmedzovanie, upieranie práva na samostatné trávenie času, obviňovanie rodičov partnera a iných príbuzných, výčitky na vrub kamarátov, kolegov, koníčkov, výčitky na veľa práce i málo práce, na vysedávanie doma i na vysedávanie po práci, na míňanie peňazí na oblečenie či alkohol, na nerovnomerné rozdelenie domácich prác ....
Chýba pokoj, istota, humor, jasné pravidlá.
Pre všetkých členov v rodine je nesmierne zaťažujúce, ak tieto prejavy netrvajú len 2 dni alebo týždeň, ale mesiac, pol roka, či 4 roky. A keď obdobia pokoja a radosti sú kratšie ako obdobia plaču, samoty, či smútku v očiach jedného alebo oboch rodičov.
Prvá pomoc
Zo svojich skúseností viem, že neexistuje jediný účinný prostriedok na zažehnanie krízy.
Ale viem, že zlepšovanie vzťahu nastáva, ak sú obaja partneri ochotní podstupovať zmeny - najmä tie, na ktoré majú sami dosah – to znamená zmeny u seba. Mlčanie, či hádky vynášajú na povrch mnohé krivdy a bolesti v snahe ukázať tomu druhému, ako sa nás dotýka to, čo sa deje. Žiaľbohu, ten druhý prežíva situáciu podobne. Každý je zameraný na seba. A bojuje. Bojuje za seba a proti partnerovi. Ale čo sa stáva v boji? Jeden vyhrá a druhý prehrá. Je cieľom nášho snaženia prehra partnera? Chuť vidieť ho na kolenách? A potom čo? Potom sa k nemu s ľútosťou skloniť? Aký to je vlastne vzťah? Ako si môžem vážiť partnera, ktorý prehral? Ako si môžeme vážiť seba, keď sme využili všetku prostriedky na jeho pokorenie? Ako potom vytvoriť partnerský, spolupracujúci a rešpektujúci vzťah?
Verím, že na začiatku vzťahu, či manželstva dvaja ľudia nechceli spolu bojovať, ale spolupracovať. Pomáhať si navzájom. Tak kde sa ochota k spolupráci stratila?
Som presvedčená, že je stále prítomná, len niekde schovaná. A preto je načase ju odkryť a vyniesť na svetlo. Ochotu počúvať druhého, ochotu oceniť ho, ochotu pomôcť mu, ochotu zdieľať s ním jeho prežívanie. Je to proces dlhodobý. Hovorí sa, že potrebujeme až 200 opakovaní, aby sme si nové správanie upevnili. Takže – ak partner ani po Vašej prvej, či desiatej pochvale neprejaví náznak zmeny, ešte stále to nevzdávajte. Čo môžete pokaziť?
Autorka: PhDr. Anna Rybáriková, 2010
Súvisiace stránky:
Partnerské vzťahy: Návrat k intimite
Vzťahy naše každedenné: JA a TY
Vzťahy naše každedenné: JA, TY a MY
0 comments:
Zverejnenie komentára