Rodinná terapia

O prednáške Johna Banmena Rodinná terapia (28. mája 2010 v Bratislave).

Prítomnosť na prednáške Johna Banmena o rodinnej terapii mi priniesla obohatenie nielen obsahom, ale aj Johnovou prítomnosťou u nás opäť po 10 rokoch. Písať o tomto stretnutí, rovnako ako byť pri jeho práci s rodinou, znamená pre mňa jednu z príležitostí popátrať v sebe: ako to mám vo svojich obrázkoch a pocitoch, popracovať si vnútorne pri stretnutí sa s touto výzvou. Pravda, takéto výzvy sú príležitosťou pre sebareflexiu - priblížiť sa viac k sebe samej, poobjavovať cesty aj cestičky svojich zdrojov, tak trošku sa „pohrabať“ vo svojom ľadovci...

Siaham po jednom zo svojich presvedčivých zdrojov a beriem do rúk zošit s poznámkami ...
Môj zrak sa zastaví na nadpise: „Prednáška v piatok, 28. 5.2010 John Banmen...“

John Banmen kanadský terapeut ... popretkával túto serióznu tému len jemu vlastným humorom, keď hovoril o svojej ceste ale takisto o zákutiach, ktorými sa Virginia Satirová predierala k objavovaniu terapeutického prístupu, ktorý prilákal a získal si následne ďalších priaznivcov z radov psychoterapeutov a to práve cez účinnosť tohto prístupu vnímateľnú pri transformačných zmenách klientov, ktoré bolo možné pozorovať priamo pred očami zúčastňujúcich sa Virginiinej práce s rodinou či s hviezdou v procese rodinnej rekonštrukcie.

John sa vrátil aj k začiatkom jej profesionálnej dráhy, keď už ako 18 ročná bola riaditeľkou školy, vyštudovala sociálnu prácu a neskôr po absolvovaní výcviku začala robiť psychoanalytickú terapiu. Rok 1951 možno vnímať ako prelomový v jej prístupe.

Pracovala s dievčaťom so schizofrenickou diagnózou. Neskôr, keď sa zlepšil pacientkin stav, pričom sa ale zhoršil pacientkin vzťah k matke a matka chcela Virginiu súdne stíhať, Virginia pozvala na sedenie aj matku. Jej obraz však stále nebol ucelený, až kým nepozvala otca a napokon aj brata identifikovanej pacientky. A až keď mala celý rodinný systém spoločne v terapii, došlo k významnej zmene. Bol to príklad prvej spoločnej rodinnej terapie so všetkými rodinnými príslušníkmi. V r. 1964 napísala o tomto novom spôsobe terapeutickej práce aj knihu Conjoint Family Therapy.

John sa vo svojej prednáške venoval aj dianiu za posledných 60 rokov rodinnej terapie, ktorú začala Satirová a pristavil sa aj pri svojej motivácii, keď ako doktorand rogeriánskej terapie mal príležitosť vidieť jej prácu a následne osvojiť si a pracovať s modelom Satirovej. Bol prekvapený silou, ktorú mu poskytla možnosť klásť klientom otázky o ich vnútornom intrapsychickom procese prebiehajúcom v ľadovci, ktorý je metaforou osobnosti človeka, objavovaním toho, čo je pred vonkajším pozorovateľom skryté a čo tvorí 7/8 skúseností a takisto tej zostávajúcej časti, ktorá tvorí 1/8 a ktorá je viditeľná navonok pre iných a hovoríme jej správanie.

Terapeutická práca prostredníctvom metafory ľadovca umožňuje zachytiť čo z vnútornej skúsenosti je prístupné vedomiu človeka aj to, ako človek môže konať automaticky, pričom má vedomý prístup len k časti svojho prežívania.

Metafora ľadovca poskytuje terapeutovi možnosť prepájať v človeku intrapsychické procesy s interaktívnymi - medziľudskými vzťahovými procesmi.

Mnohé školy sa venovali jednotlivým častiam intrapsychických procesov alebo medziľudským vzťahom (kognitívno-behaviorálna terapia, rogeriánsky prístup, existenciálna psychoterapia).

Satirová integrovala všetky súčasti do jedného celku a skúmala ich dynamiku nielen jednotlivo intrapsychicky a interaktívne, ale aj navzájom. Tieto kvality poznávania jej umožnili súbežne a následne postihovať aj intrapsychické a interaktívne procesy a ich vzájomný súvis v procese rodinnej terapie s viacerými jedincami rodinného systému.

Každý rodinný systém je postavený na osobnostiach a vzťahoch rodičovského páru - čím je viac podobností medzi partnermi, tým sú si bližší. Problém nastáva v situácii nesúladu, odlišností, prinášajúcich do rovnakosti konflikt, ktorý vyvolá potrebu nad druhým víťaziť alebo prežiť svoje ohrozenie.

„Väčšinou chceme, aby sa zmenil ten druhý,“ obracia sa John k účastníkom prednášky.
„Ak chcem, aby sa zmenil ten druhý, najskôr sa musím zmeniť ja :-), stať sa akceptujúcim, prijímajúcim... a až potom sa môže zmeniť ten druhý...“

V sále je vnímavé ticho. Koľko ľudí mätie vo vzťahoch práve toto ich očakávanie od partnerov „nech sa najskôr zmení ten druhý... „ uvažujeme o poznaní, ktoré je známe Satirovcom ako typické pre obviňujúcu copingovú pozíciu ... („záchranná pozícia“ ako spôsob zvládania emocionálneho stresu)
John popísal záchranné pozície - všetky štyri, keďže si najskôr zmapoval poslucháčske obsadenie a keď zistil, že je vcelku pestré a neskladá sa len z tých, ktorí satirovský prístup už poznajú a ktorých tam tiež bolo bohato... venoval sa ich popisu detailnejšie.

Takže aké sú záchranné pozície v strese?

1. zmierovanie,
2. obviňovanie,
3. poučovanie a
4. rušenie (únik).

(Viď „Kniha o rodine“ z r. 1988 od Virginie Satirovej).

Johnov humor pri interakcii s poslucháčmi vyčarúval opakovane úsmev na tvárach a pozýval k aktívnemu zapojeniu sa na formovaní procesov, keď „herci“ sú zároveň „hviezdami“ pri sochaní vzájomne sa dopĺňajúcich záchranných pozícií...

„A kongruencia?“ hovorí John, „to už nie je pozícia, to je proces žitia :-)“

Pri rušiacej pozícii sme sa na chvíľu zastavili - išlo o to, povenovať sa jej hlbšie.
Fyzicky sa prístup zvládania stresov rušením môže prejavovať rôzne.

Johnom ponúknutá forma copingu v rušiacej pozícii ukazovala stojacu osobu pozerajúcu sa
so zasneným pohľadom na ďalekú, vzdialenú hviezdu, kdesi vysoko na oblohe... ktorá nevníma čo sa v nej, ani okolo nej deje... nevníma partnera vedľa seba, ani dieťa túžiace po prijatí, láske a objatí pri svojich nohách...

Čo s tým? Aký má význam poznanie svojich copingových stresových pozícií?

Každej z copingových pozícií je vlastný aj spôsob bytia, miesto v ľadovci ako metafore človeka, od ktorého sa potom odvíja jej „jazyk“. Je to miesto (nielen pre profesionála) na nadviazanie kontaktu a účinné odštartovanie procesov.

A to, ako s rodinou, ktorá navštívila terapeuta kvôli dcére odmietajúcej chodiť do školy, pracuje terapeut-profík, to sme si mohli zažiť ako druhú časť Johnovej prednášky...

Mali sme možnosť vidieť, ako sa v interakcii terapeuta s jednotlivými členmi rodiny napĺňa cieľ: „Zvýšiť uvedomenie všetkých členov rodiny pre zlepšenie ich rodinného systému“.

Videli sme, čo v praxi znamená systemický prístup v práci s celou rodinou, kde problém jedného člena rodiny je problémom všetkých a riešenie problému jedného je transformáciou vzťahov celej rodiny a skvalitnením života každého jej člena.

A aký postup v tejto práci John zvolil?

1. Vytvoril si kontakt s každým členom rodiny.
2. Nadviazal na telefonický rozhovor s matkou v súvislosti s identifikáciou problému.
3. Presunul pozornosť od identifikovaného klienta/pacienta na celú rodinu.
4. Štartoval od rodičov a postupne zapájal všetkých členov rodiny k preskúmaniu vnútorného dopadu problému a toho, čo by chceli zmeniť...
5. Prostredníctvom ľadovcových otázok podporoval každého k vnútornému spojeniu so sebou, pomáhal im uvedomovať si svoje zdroje pre zmenu, ktorými potom mohli cielene narábať a obohacovať tak seba aj celú rodinu.
6. Vytváral priestor, aby sa zapojili všetci a... všetci prispeli k zmene.
7. Jednotlivo každý za seba, rodičia aj deti - všetci sa zapojili aby sa zmena udiala.

A to, čo som si uvedomila ako dôležitú súčasť celého diania, bol Johnov láskavý pokoj, istota, vrúcna ústretovosť a akceptácia všetkých a každého zvlášť.


Vidieť takúto Johnovu prácu naživo ma vnútorne vedie k zamysleniu sa, že to, čo je z môjho pohľadu aj skúsenosti na tomto prístupe bytostne podmanivé, realisticky triezve svojou podstatou je zdieľanie zážitku zmeny - transformácie živej bytosti pred mojimi očami...

Zážitok, ktorý sa dotkne, pohladí a nejde vyhnúť sa mu v bezprostrednej bytostnej prítomnosti ... Toto súznenie v zmene k plnšiemu bytiu priťahuje :-)

Vidiac usmiate tváre kolegýň aj ďalších účastníkov pri odchode z prednášky, uvedomujem si úctu, rešpekt a obdiv ku genialite tvorkyne tohto objavu a tiež radosť, že sa môžem na týchto procesoch zúčastňovať a naživo sa učiť od ľudí, ktorí ďalej jej prístup tvorivo rozvíjajú, aby som aj ja mohla účinnejšie pomáhať ľuďom, klientom, rodinám.

A teším sa, že členom a významnou súčasťou tejto profesionálnej rodiny deliac sa dnes o svoje poznanie s nami je aj John Banmen.

Autorka: Mgr. Gitka Jansová

Z vyjadrení účastníkov prednášky:

Děkuji všem, kteří se jakýmkoliv způsobem podíleli na Rodinné terapii: Johnovi za skvělou, srozumitelnou a poutavou přednášku, pořadatelům za dokonalou logistiku a účastníkům za vlídné, vstřícné a chápající přijetí. Pouze toto vše dohromady umožnilo zážitek, na který se nezapomíná!

MUDr. Mgr. Luděk Dvořák

Takisto by som chcela poďakovať za zmysluplne strávené piatkové popoludnie a vhľad do podstaty tejto terapie. Vidieť profesionála v akcii je neoceniteľný zážitok. Po tejto skúsenosti som začala vážnejšie uvažovať nad účasťou v dlhodobejšom výcviku. Ešte raz úprimná vďaka a organizátorom želám veľa energie do ďalšej práce a množstvo podobne vydarených podujatí.

Mgr. Jana Jarabicová

Ja som sa o prednáške dozvedela len náhodou a aj keď nepracujem v takejto oblasti, som veľmi rada, že som sa rozhodla ísť. Bolo obdivuhodné, ako dr. Banmen v tak krátkom čase dokázal jasne a prehľadne vysvetliť teoretické základy tohoto prístupu a zároveň nám poskytnúť praktickú ukážku. Vymedzený čas bol dokonale využitý. Mnohé veci sa ma osobne dotkli a veľa som si z tohto stretnutia odniesla. Ďakujem.

Elena Vaníková

Súvisiace stránky:

Rodinná terapia
Psychoterapeutická práca s depresívnym a suicidálnym klientom

...