Inštitút Virginie Satirovej: Virginia Satirová

Virginia Satirová - životopis

Virginia rozprávala o svojom živote obyčajne vtedy, keď chcela vysvetliť niečo zo svojho učenia. Veľmi rada rozprávala o sebe a zapracovala to do toho, čo robievala najčastejšie: do práce. Jej práca bola takou integrálnou súčasťou jej života, ako keby to bolo jedno. Virginia rozprávala svoje príbehy s veľkým nadšením a zanietením. V knihe Tvojich veľa tvárí (1999) píše o vonkajších prejavoch vnútorných procesov, o tom, ako sa vnútro človeka rôznym spôsobom manifestuje na povrchu a zdôrazňuje význam prijatia všetkých súčastí, ktoré charakterizujú ľudí. Virginia učila, že prijatím toho, čo považujeme za svoje negatívne črty, ovplyvníme ich transformáciu. Na ilustrovanie tohto bodu sa podelila o svoje charakteristiky, spájajúc ich s historickými a fiktívnymi postavami. Takto to vysvetľovala:

„Keď rozdelím tieto prívlastky na pozitívne a negatívne, zoznam pozitívnych bude súcitná, sexy, múdra, milujúca a veselá, všetko tváre, na ktoré by som bola pyšná pred vonkajším svetom. Prívlastky ako sebecká, preťažená a tvrdohlavá by boli tie tváre, ktoré by som označila ako negatívne. Kedysi, kým som nevedela to, čo viem teraz, by som sa snažila zbaviť všetkých tých charakteristík, ktoré považujem za negatívne. Ale naučila som sa, že v každej negatívnej časti je zárodok užitočnosti, práve tak ako zárodok deštrukcie v každej pozitívnej časti... Odkedy sa všetky tieto tváre vo mne usadili, môžem povedať, že nosím v sebe svoju Eleanor Rooseveltovú, Marlene Dietrichovú, kráľa Henricha VIII., svoju Ženskú v úzkych, Aristotela, Ježiša Krista, Groucho Marxa i svoju Zanovitú Máriu.“ (Satirová 1999, str. 50)

Virginiina otvorenosť demonštrovala hlboké vedomie toho, že ľudia vnímajú iných podľa toho, ako sa sami vidia. Virginia si teda získavala iných tým, že najprv bola láskavá voči sebe. Okrem svojich ostatných „častí“ spomenula Virginia aj svoju výšku ako svoju významnú charakteristiku. Vyhlasovala, že tých 178 cm jej umožňuje vidieť svet:

„Mala som toľko, už keď som mala desať rokov. Od desiatich rokov som nevyrástla. Vďaka tomu som sa nikdy neocitla v súťaživých situáciách, skôr som voľne pozorovala všetko, čo sa dialo navôkol“ (Russell 4).

Vedomie vlastnej výšky sa u Virginie spojilo s dôrazom na očný kontakt veľmi tvorivým spôsobom. Pri práci s účastníkmi výcviku, manželskými pármi, deťmi alebo dospelými často používala stoličku, aby mali obe osoby oči v rovnakej výške. Tvrdila, že vďaka tomu prestal byť vyšší človek v pozícii moci nad nižším, takže môžu lepšie komunikovať.

Virginiina snaha dostať ľudí na rovnakú úroveň očí svedčí o tom, že jej výška mala na ňu komplexnejší vplyv než len ten, že jej umožnila vidieť svet.

„Vôbec si nemyslím, že sa vnáram do ľudí alebo že nad nimi preberám moc. Myslím si, že voľne a s dôverou pozorujem všetko, čo chcem vidieť. A je možné to pochopiť. Vidíte, to je ďalšia stránka veci. Nie som vymknutá, nie som mimo. Myslím, že preto môžem ľudí vziať tam, kam iní nie, pretože je to riskantné. Povedali by: ‚Nie, nie, to nikto nedokáže‘ – a nádherne s nimi pracujem.

Vytrvalá, určitým spôsobom nie som vytrvalá. Ja len viem, že sa to stane; nemusím byť vytrvalá. Len sa hýbem, kým sa to nestane. Nevkladám do toho energiu; jednoducho viem, že sa to stane. Je to ako: ‚Ktoré dvere mám teraz otvoriť? Ktorý kúsok mám pohnúť? A kam sa dostaneme v tejto drobnej záležitosti?‘ Je to skôr ako záhada a detektívna práca než prekonávanie prílivu. A preto sa ta dostanem veľmi skoro. Tak to bolo po celý môj život.“ (Russell 4)

V predchádzajúcom citáte hovorí Virginia so sebavedomím a sebadôverou o svojej práci. Verila, že jej nadšenie pre prácu je nákazlivé, že preteká cez stránky alebo iné prostriedky, ktoré používala, do sŕdc čitateľov. V prepracovanom vydaní Knihy o rodine (The New Peoplemaking) píše:

„Nová kniha o rodine je jedna z mojich snáh pokročiť k tomu, aby boli dospelí ľudia kongruentní. Pri písaní tejto knihy som využila množstvo skúseností s rodinami z celého sveta a chcem ňou podporiť, zdôrazniť, vzdelať a posilniť rodinu. Vieme, že existujú lepšie spôsoby, ako zaobchádzať so sebou a s druhými ľuďmi. Len ich musíme dostať do praxe. Každý, kto to urobí, prispieva k tomu, aby bol svet silnejší a lepší pre každého z nás.

Na každom z nás záleží, každý je potrebný. Krok ku zmene začína tým, že si zvýšime sebaúctu ako jednotlivci. Dúfam, že táto kniha pomôže každému z nás, aby sme mali viac sily a schopnosti byť kongruentný. Naše kongruentné zážitky a vzory povedú k tvorivému vzájomnému porozumeniu, starostlivosti o seba a o druhých a dodajú našim deťom pevný základ, na ktorom si budú môcť vybudovať silu a celostnosť.“

pokračovanie

Spracoval PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Momentky
Rodina
Štúdium
Učiteľka
Terapeutka
Priekopníčka
Choroba a smrť

V tomto roku organizujeme niekoľko seminárov zameraných na rodinu a vzťahy
podľa Modelu Virginie Satirovej: