Rodinné pravidlá ako možný zdroj násilia

PhDr. Hana Ščibranyová, Mgr. Jana Rebeka Trepačová

Pravidlo je podľa Websterovho slovníka „zavedený ukazovateľ alebo predpis pre činnosť, správanie, systém alebo usporiadanie“. Je akýmsi „druhom skratky, ktorá je v živote spoločenstva aspoň dvoch ľudí dôležitá“ (Satirová, 1994). V rodine, ktorá tvorí základnú spoločenskú bunku pre optimálny vývin ľudského jedinca a je rozhodujúcim faktorom rozvoja jeho genetického, biologického, psychického, sociálneho, duchovného alebo rastového potenciálu, sú takouto skratkou rodinné pravidlá.

Rodinné pravidlá sú jedným z účinných nástrojov, ktoré ovplyvňujú rodinnú štruktúru a jej fungovanie, a za určitých okolností pôsobia v rodinnom systéme ako takmer autonómna dynamická sila. Pomáhajú riadiť a organizovať domácnosť, pracovné a spoločenské prostredie, determinujú vonkajšie formy správania alebo hlboké vnútorné psychické procesy členov rodinného spoločenstva tým, že určujú, „čo by mali a čo by nemali robiť“.

Rodinné pravidlá môžu niektoré procesy facilitovať, iné tlmiť. Ich dynamický účinok môže pôsobiť ako konštruktívna sila, ktorá umožňuje ľuďom spolu žiť a vyvíjať sa prirodzeným smerom, alebo ako sila deštruktívna, ak im v tom zabraňuje, hoci tento účinok môže byť najskôr celkom nenápadný.

Rodinné pravidlá sú teda dvojsečná zbraň. Aj v rodinách, ktoré považujeme v mnohých ukazovateľoch za normálne a dobre fungujúce sa môžu zmeniť na veľmi subtílnu formu násilia, ak sa uplatňujú nátlakovým spôsobom. V rodinnom spoločenstve týmto bývajú zasiahnuté najviac deti, pretože nátlaku dospelých nedokážu účinne čeliť.

Rodičia si spravidla neuvedomujú, čo podmieňuje ich tvrdší postup a prísne, naliehavé, nátlakové, niekedy nekompromisné až agresívne konanie voči dieťaťu v rozmanitých situáciách každodenného života. Zväčša nepostrehnú a ani si neuvedomujú intenzitu svojich reakcií alebo ich neprimeranosť a už vôbec si nepripúšťajú, že by dieťaťu mohli škodiť. Ich úmyslom je dosiahnuť u dieťaťa niečo pozitívne. Spôsob, ktorý si však pre tento pozitívny úmysel zvolia, nemusí viesť jednoznačne len k pozitívnemu účinku na dieťa.
Môže sa ho bolestne dotýkať a zanechávať negatívne stopy („ak ma nebudeš poslúchať, prestanem ťa mať rada“, „ak budeš klamať, dáme ťa do polepšovne“, „ak sa nebudeš dobre učiť, tak z teba nič nebude“). Dieťa sa bez toho, že by to rodičia chceli, naučí unikať, klamať, vyhýbať sa zodpovednosti, obviňovať druhých, začne mať obavy z vlastného rozhodovania, strach z ďalšej svojej chyby alebo kroku. Jeho sebadôvera sa nebezpečne zníži, začne sa podceňovať alebo dokonca pochybovať o sebe, jeho sebaúcta môže byť natoľko otrasená, že vedomie vlastnej identity alebo svojej hodnoty prekryjú v tej chvíli nepriaznivé, odmietavé hodnotenia a oslovenia/definovania inými. Tým, že si menej verí, dieťa zostáva viac závislé na mienke a kontrole rodičov a neskôr aj iných ľudí v situáciách, ktoré vyžadujú jeho vlastnú sebakontrolu.

Rodičia by mali v prvom rade poznať a uvedomovať si, akými pravidlami sa vo svojom osobnom i rodinnom živote riadia, čoho sa týkajú. Čo ako rodičia uznávajú, rešpektujú, na čom pri výchove svojich detí nekompromisne trvajú, čo považujú za dôležité deťom vštepiť, napr. „bez práce nie sú koláče“, „keď ješ, nerozprávaj“, „matke ani otcovi sa neopováž odvrávať“, „dospelí majú vždy viac rozumu, „nehanbíš sa, taký veľký chlapec a ešte sa pociká“, „každé normálne dieťa spí bez svetla“, „keď som bol v tvojom veku, tak sa so mnou už nikto nemaznal“.

Ďalej je zaujímavé sledovať, kto je tvorcom rodinných pravidiel. Sú nimi rodičia? Je ním najdôležitejší, najváženejší, najstarší, najsilnejší alebo najviac oslabený člen rodiny? Je to vždy jeden a ten istý človek? Sú to starí rodičia, susedia, spoločnosť alebo ani nevedno, kto je ich autorom? Pri podrobnejšom skúmaní možno často objaviť prenos pravidiel z jednej rodinnej generácie do druhej, hoci sa spoločensko-historický kontext doby výrazne mení a mení sa aj aktuálny obsah pravidla.

Otázka je, čo sa stane, ak sa pravidlo dodržuje a naopak, čo nasleduje po jeho nedodržaní?

Sú všetky pravidlá dieťaťu zrozumiteľné, alebo len predpokladáme, že všetci ostatní im musia rozumieť, poznať ich a rešpektovať?

Pri inventarizácii zoznamu pravidiel môžeme zistiť, že mnohé z nich sú pre dieťa neprimerané alebo dokonca nespravodlivé a tým aj škodlivé („je jedno, kto z vás to zavinil, trest si zaslúžite všetci“). V takom prípade je namieste aktualizovať nové pravidlá a nahradiť nimi tie, ktoré prestali vyhovovať, ktoré sú zastarané, pôsobia rigidne alebo sú nevhodné, nejasné či nespravodlivé. Len potom nebudú pôsobiť nátlakovo, obmedzujúco, násilne. V právnom systéme možno použiť opravné prostriedky. Je dôležité, aby aj rodina bola tým miestom, kde môže dochádzať k pružnej zmene pravidiel a kde by sa aj dieťa mohlo stať ich iniciátorom či spolutvorcom. Rodičia zasa môžu dokázať aplikovať nenásilné postupy pri revízii neprimeraných alebo neoprávnených nárokov svojich detí. Ak sa dieťa mýli, nerozumie alebo nechápe požiadavky okolia, postup rodičov by sa mal líšiť od situácie, kedy dieťa jasné pravidlo ignoruje alebo obchádza.

Pravidlá pomáhajú rodičom ohraničiť potrebný životný priestor dieťaťa, avšak nemali by sa stať bariérou, ktorá bude jeho životný priestor nebezpečne zužovať či obmedzovať, najmä citovo vzďaľovať dieťa od svojich rodičov.

Určitú skupinu pravidiel, ktoré sa týkajú zjavných prejavov správania, je možné aktualizovať pomerne jednoducho. Iný súbor pravidiel, ktorý zasahuje hlbšie, menej viditeľné úrovne psychickej regulácie, možno identifikovať oveľa ťažšie: sú nimi tie pravidlá, ktoré sa týkajú vonkajšej reprezentácie procesov vnímania, myslenia, cítenia, rozhodovania sa a výberu a bezprostredne sa týkajú slobody a autenticity vyjadrovania, prejavovania sa alebo zdieľania (sharing). Spravidla vznikajú prirodzene pri výchove detí, ak rodičia učia svoje deti, čo majú alebo nemajú hovoriť, ako sa majú v rôznych situáciách zachovať a vyjadrovať, aké slová majú či nemajú používať, čo si majú alebo nemajú všímať, vidieť, počuť, dotýkať sa, kedy majú či nemajú plakať, hnevať sa, radovať, zlostiť, báť sa... Imperatívnosť pravidla sa zvyšuje, ak jeho definovanie limituje voľbu len na jeho jeden význam platnosti napr. „chlapci nesmú nikdy plakať“, „vždy musíš všetko poriadne zjesť“, „neopováž sa odvrávať“ a pod. Ak je pravidlo flexibilné, potom pripúšťa voľbu viacerých významov s ohľadom na stav jednotlivca, jeho sociálne okolie a kontext, napr. „keď ucítiš veľkú bolesť, môžeš aj plakať, lebo sa ti možno uľaví, nebude mi to prekážať“ a pod.

Ak chceme ako rodičia u dieťaťa podporiť harmonický a prirodzený vývin a autentické prežívanie seba samého, mali by sme si začať uvedomovať repertoár pravidiel, ktoré v rodine automaticky používame a kritickejšie sa snažiť analyzovať ich obsah, formu a aj spôsob uplatňovania pri výchove detí. Je potrebné využívať príležitosť k ich zmene a aktualizácii so zreteľom na konkrétny význam situácie, sebaúctu dieťaťa a náš výchovný zámer.

V opačnom prípade nás prekvapí, že aj v dospelosti sa neraz riadime pravidlami, ktoré boli aktuálne v našom detstve, hoci za ne dnes môžeme platiť vysokú osobnú cenu a pri tom nevieme, že kľúč k zmene držíme vo vlastných rukách...

Téma rodinných pravidiel je veľmi zaujímavá a ak sa chcete dozvedieť o nich viac, môžete sa na našich seminároch učiť aj to, ako je možné s rodinnými pravidlami vo svojej rodine prakticky pracovať a ako nepriaznivé pravidlá transformovať na užitočné návody. Na seminároch o vzťahoch, komunikácii v rodine alebo o rodinných koreňoch, pri mapovaní alebo na rodinnej rekonštrukcii, vo viacerých výcvikoch pristupujeme aj cez zážitkové učenie k poznávaniu súvislostí vzniku, účinku a zmeny tých pravidiel, ktoré sú pre dieťa nepriaznivé a ako s nimi môžeme v dospelosti ako laici či odborníci inak zaobchádzať

Použitá literatúra:

Satirová Virginia: Kniha o rodine, 2006, Praha, Nakl. Práh, vyd. 2
Ščibranyová Hana, Trepačová Jana, R.: Rodinné pravidlá ako možný zdroj násilia v rodine, Príspevok v zborníku konferencie DF SR Dieťa v ohrození VII., Bratislava, 30. - 31. 10. 1997

...