Kazuistika „Renátka – následné osvojenie“. In: Záverečná práca špecializačného štúdia „Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa“.
Renátka je sedemročné dievčatko. Do poradne začal chodiť najprv priateľ jej mamy. Nedávno sa s ňou zosobášil a čakajú bábätko. Klient prišiel do poradne, nakoľko by si chcel osvojiť Renátku. V prípade, keď biologický otec dieťaťa sa tohto zriekne, hovoríme o následnom osvojení.
Okrem posúdenia osobnosti žiadateľa o osvojenie a príprave na špecifiká tohto vzťahu nás zaujímal aj postoj dievčatka. V prípadoch osvojenia, pestúnskej starostlivosti (teraz aj náhradnej osobnej starostlivosti) sme stále skúmali záujem a túžbu dieťaťa – kde a s kým by malo vyrastať.
Tak sa ku mne dostala aj Renátka. Absolvovali sme dve sedenia. Na prvom bola spokojná, šťastná, no aj v napätí. Pri kreslení začarovanej rodiny (ako projektívnej psychodiagnostickej metódy) sa dievčatko voľne rozhovorilo. Pozorovaním a riadeným interview sme mali možnosť zistiť, že jednoznačne sa preukázalo vytvorenie primárnej väzby s mamou a sekundárnej väzby s budúcim žiadateľom o osvojenie. Renátka ho už v tomto čase nazývala „ockom“. Pri spoločnej konzultácii mu sedela na rukách a v istej situácii, keď som sa jej pýtala, či vie, prečo som si ju dala zavolať, očami zastala na „ockovi“, hľadala uňho podporu i povzbudenie, čo sa jej aj dostalo. Išla do prvého ročníka a želala si, aby mala s ďalšími členmi rodiny rovnaké meno a nemusela spolužiakom vysvetľovať, prečo sa volá ináč.
Na druhom sedení sme mali individuálnu konzultáciu s Renátkou a spoločnú konzultáciu v triáde. Cieľom individuálnej konzultácie bolo pomôcť dieťaťu porozumieť procesu následného osvojenia. Chceli sme vedieť, nakoľko otvorene a akým spôsobom s ňou terajšie blízke osoby (matka a nevlastný otec) hovoria o biologickom otcovi.
Nakoľko sa pri zmene rodičovských práv vyžaduje zrieknutie sa biologického otca rodičovských práv, čo si veľa detí číta ako: „nemá ma rád, niečo so mnou nie je v poriadku,“ zaujímala nás skutočnosť, ako si to vysvetľuje Renátka. Nevlastný otec, keď som sa ho na to pýtala – vtedy ešte nemali súhlas biologického otca, bol rozhodnutý urobiť všetko pre to, aby ten súhlas získal. Veril v to a spoliehal sa na to, že biologický otec dievčatka nebude musieť platiť výživné, a že je to preňho dosť dobrý dôvod (finančný úžitok, zníženie výdavkov). No ako sám povedal, videl a bol prekvapený, že biologický otec váha.
Keď sme sa o tom rozprávali s Renátkou - čo vie o svojom prvom ockovi, povedala mi, že vie, že už nebude musieť na ňu platiť korunky. Pri tomto význame by posolstvo pre sebaúctu mohlo byť vyjadrené slovami: „Si záťaž. Stojíš ma peniaze. Ak budem musieť na Teba platiť, radšej sa Ťa vzdám.“ Aký by to mohlo mať dôsledok na dieťa? Radšej nebude nič očakávať, aby nebola záťažou, resp. nebude vedieť vyjadriť svoje nároky a želania, „nedá im hlas“. Stiahne sa a jej väzba bude neisto-úzkostná. Ak by tento model používala do budúcna v komunikácii s manželom (či partnerom), mohlo by to viesť k tomu, že by mlčala a nežiadala od partnera peniaze ani v situácii, keď by ona bola na materskej s dieťaťom a on by išiel s peniazmi do krčmy.
Aby tento negatívny katastrofický scenár nenastal, pracovala som s ňou na prerámcovaní posolstva sebahodnote. Rozprávali sme sa o tom, čo si myslí Renátka, či je pre jej ocka (biologického) jednoduché „podpísať tie papiere.“ Povedala, že asi nie. Využila som tento moment pre validizáciu a prerámcovanie posolstva sebaúcte: „Tak ťa mal rád, že sa Ťa dokázal vzdať, aby si Ty mohla byť šťastná, aby splnil Tvoje želanie.“ Aby sa tento obraz integroval a upevnil, Renátka nakreslila ocka, ako jej dáva darček – odobrenie byť ľúbená iným človekom. Týmto nástrojom zvýšime sebahodnotu dieťaťa, bude to vnímať ako dar. Nový význam, ktorý si vytvorí je, že je milovaniahodná. Ľudia pre ňu z lásky robia veci, ktoré si želá.
A ako by mohol s týmto dievčatkom pracovať školský psychológ?
mohol by upevniť túto skúsenosť
mohol by zintegrovať ja do nového obrázka o rodine – pomocou lega, plastelíny alebo kresbou, aby Renátka vedela, kam a ku komu patrí
mohol by podporiť jej smútenie za biologickým otcom, ak to bude potrebné
mohol by posilniť vzťah s osvojiteľom pre potvrdenie (validizáciu) väzby
mohol by monitorovať začlenenie sa Renátky do školskej triedy a jej adaptáciu na školu
po narodení Renátkinej sestričky by jej mohol poskytnúť podporu (mohla by ostať zneistená, či ju majú ešte radi).
Renátka je v novej rodine šťastná. S osvojiteľom má nádherný vzťah. Tým, že má aj spoločné priezvisko s ostatnými členmi rodiny, vie, že k nim patrí. Vie, že je ľúbená a ľudia pre ňu robia neuveriteľné veci.
Mgr. Henrieta Popluhárová
Popluhárová H.: Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa, záverečná práca špecializačného štúdia v odbore školská psychológia, FF UK Bratislava, Bratislava 2010
Satir, V., Banmen, J., Gerber, J., Gomori, M.: The Satir Model, 1991
Model V. Satirovej a humanizácia vzdelávania
Vnútorná mapa vyrušujúceho druháka
Stretávanie sa syna s otcom po rozvode (kazuistika)
Smútok synov zo straty otca po suicídiu (kazuistika)
Rediagnostika chlapca zo špeciálnej školy (kazuistika)
Autoritatívna výchova a vzťah s dcérami (kazuistika)
Okrem posúdenia osobnosti žiadateľa o osvojenie a príprave na špecifiká tohto vzťahu nás zaujímal aj postoj dievčatka. V prípadoch osvojenia, pestúnskej starostlivosti (teraz aj náhradnej osobnej starostlivosti) sme stále skúmali záujem a túžbu dieťaťa – kde a s kým by malo vyrastať.
Tak sa ku mne dostala aj Renátka. Absolvovali sme dve sedenia. Na prvom bola spokojná, šťastná, no aj v napätí. Pri kreslení začarovanej rodiny (ako projektívnej psychodiagnostickej metódy) sa dievčatko voľne rozhovorilo. Pozorovaním a riadeným interview sme mali možnosť zistiť, že jednoznačne sa preukázalo vytvorenie primárnej väzby s mamou a sekundárnej väzby s budúcim žiadateľom o osvojenie. Renátka ho už v tomto čase nazývala „ockom“. Pri spoločnej konzultácii mu sedela na rukách a v istej situácii, keď som sa jej pýtala, či vie, prečo som si ju dala zavolať, očami zastala na „ockovi“, hľadala uňho podporu i povzbudenie, čo sa jej aj dostalo. Išla do prvého ročníka a želala si, aby mala s ďalšími členmi rodiny rovnaké meno a nemusela spolužiakom vysvetľovať, prečo sa volá ináč.
Na druhom sedení sme mali individuálnu konzultáciu s Renátkou a spoločnú konzultáciu v triáde. Cieľom individuálnej konzultácie bolo pomôcť dieťaťu porozumieť procesu následného osvojenia. Chceli sme vedieť, nakoľko otvorene a akým spôsobom s ňou terajšie blízke osoby (matka a nevlastný otec) hovoria o biologickom otcovi.
Nakoľko sa pri zmene rodičovských práv vyžaduje zrieknutie sa biologického otca rodičovských práv, čo si veľa detí číta ako: „nemá ma rád, niečo so mnou nie je v poriadku,“ zaujímala nás skutočnosť, ako si to vysvetľuje Renátka. Nevlastný otec, keď som sa ho na to pýtala – vtedy ešte nemali súhlas biologického otca, bol rozhodnutý urobiť všetko pre to, aby ten súhlas získal. Veril v to a spoliehal sa na to, že biologický otec dievčatka nebude musieť platiť výživné, a že je to preňho dosť dobrý dôvod (finančný úžitok, zníženie výdavkov). No ako sám povedal, videl a bol prekvapený, že biologický otec váha.
Keď sme sa o tom rozprávali s Renátkou - čo vie o svojom prvom ockovi, povedala mi, že vie, že už nebude musieť na ňu platiť korunky. Pri tomto význame by posolstvo pre sebaúctu mohlo byť vyjadrené slovami: „Si záťaž. Stojíš ma peniaze. Ak budem musieť na Teba platiť, radšej sa Ťa vzdám.“ Aký by to mohlo mať dôsledok na dieťa? Radšej nebude nič očakávať, aby nebola záťažou, resp. nebude vedieť vyjadriť svoje nároky a želania, „nedá im hlas“. Stiahne sa a jej väzba bude neisto-úzkostná. Ak by tento model používala do budúcna v komunikácii s manželom (či partnerom), mohlo by to viesť k tomu, že by mlčala a nežiadala od partnera peniaze ani v situácii, keď by ona bola na materskej s dieťaťom a on by išiel s peniazmi do krčmy.
Aby tento negatívny katastrofický scenár nenastal, pracovala som s ňou na prerámcovaní posolstva sebahodnote. Rozprávali sme sa o tom, čo si myslí Renátka, či je pre jej ocka (biologického) jednoduché „podpísať tie papiere.“ Povedala, že asi nie. Využila som tento moment pre validizáciu a prerámcovanie posolstva sebaúcte: „Tak ťa mal rád, že sa Ťa dokázal vzdať, aby si Ty mohla byť šťastná, aby splnil Tvoje želanie.“ Aby sa tento obraz integroval a upevnil, Renátka nakreslila ocka, ako jej dáva darček – odobrenie byť ľúbená iným človekom. Týmto nástrojom zvýšime sebahodnotu dieťaťa, bude to vnímať ako dar. Nový význam, ktorý si vytvorí je, že je milovaniahodná. Ľudia pre ňu z lásky robia veci, ktoré si želá.
A ako by mohol s týmto dievčatkom pracovať školský psychológ?
Renátka je v novej rodine šťastná. S osvojiteľom má nádherný vzťah. Tým, že má aj spoločné priezvisko s ostatnými členmi rodiny, vie, že k nim patrí. Vie, že je ľúbená a ľudia pre ňu robia neuveriteľné veci.
Mgr. Henrieta Popluhárová
Literatúra:
Súvisiace články:
Model V. Satirovej a humanizácia vzdelávania
Vnútorná mapa vyrušujúceho druháka
Stretávanie sa syna s otcom po rozvode (kazuistika)
Smútok synov zo straty otca po suicídiu (kazuistika)
Rediagnostika chlapca zo špeciálnej školy (kazuistika)
Autoritatívna výchova a vzťah s dcérami (kazuistika)
0 comments:
Zverejnenie komentára