Inštitút Virginie Satirovej: Top 10: 2. Aaron Beck

Desať najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov

Ak sú všetci terapeuti dnes aspoň trošku rogeriánmi, pravdepodobne je väčšina z nich aj trošku beckiánmi. „Kognitívna terapia“ (ako ju Beck pôvodne nazval) sa na scéne objavila potichu a nebadane v 60-tych rokoch a vynašli ju viac menej simultánne a nezávisle Aaron Beck a Albert Ellis. To len teraz, po 40 rokoch, sa táto bomba volá kognitívno-behaviorálna terapia (KBT).

Geniálnou črtou Beckovej metódy je nielen jej krátkosť a účinnosť, ale aj ľahko opakovateľná metodológia, ktorá sama od seba viedla ku klinickým pokusom. Beck nevynašiel iba systematický model krátkej terapie založený na tom, že depresiu a úzkosť udržujú skreslené myšlienky, ale stvoril aj empiricky overiteľnú klinickú techniku, ktorú on sám okamžite začal testovať a dolaďovať. Je ťažké si predstaviť, že by KBT, nech už je jej skutočná hodnota akákoľvek, dospela tak ďaleko, keby nebolo Beckovho neúnavného výskumu a prekvapujúcej produktivity – vyše 20 kníh a 514 článkov vo vedeckých časopisoch, ktoré ešte stále pribúdajú (len do 50-ky napísal 474 článkov!).

Muž, ktorý spôsobil „beckiánsku revolúciu“, je dnes mierny, zdvorilý 85-ročný muž so snehobielymi vlasmi a charakteristickým červeným motýlikom. Vo svojej mladosti nebol buričom, radikálne transformujúcim svet psychoterapie. Dokonca ani nechcel byť psychiatrom. Študent medicíny s vedeckými sklonmi sa na Yale rozhodol špecializovať sa na neurológiu, pretože mal rád „precíznosť“. Pred atestáciou však musel rotovať po oddeleniach a uchvátilo ho psychoanalytické nadšenie, ktoré vládlo na psychiatrii.

Rozhodol sa vycvičiť v analýze, čo znamenalo podstúpiť analýzu, a to bol pre neho vzrušujúci zážitok. „Objavil som celé svety, o ktorých som dovtedy nič nevedel,“ povedal. Keď sa stal Freudovým stúpencom, jeho prvý výskum mal dokázať, že Freud má pravdu. Tak sa koncom 50-ych rokov s grantom Národného ústavu duševného zdravia vo vrecku pustil empiricky dokazovať správnosť psychoanalytických teórií o depresii.

Jednou teóriou bolo, že depresia je vlastne nevedomá hostilita a agresia obrátená dovnútra. Beck skúmal snový materiál – Freudova kráľovská cesta k nevedomiu – svojich pacientov, ktorý mal podľa teórie prekypovať potlačeným hnevom a deštruktívnymi impulzmi. Namiesto toho zistil, že sny depresívnych ľudí sú naplnené rovnakými pocitmi porážky a viktimizácie, aké sú charakteristické pre ich vedomý bdelý život. Pre Becka to bol prvý náznak toho, že hlboká psychologická pravda nemusí byť vždy hlboko zakopaná. „Vidíme to, čo máme,“ hovorí.

Beck neskôr získal dôkazy, že povrch je sám o sebe veľmi hlboký. Veľa krát spomínal zážitok zo začiatku svojej kariéry, kedy mu jedna pacientka podrobne opísala svoj dobrodružný sexuálny život. Asi po hodine živého rozprávania plného nových odhalení sa jej spýtal, ako sa cíti. „Som plná úzkosti,“ odpovedala. Keď Beck pátral ďalej, povedala mu, že je plná úzkosti preto, lebo sa bojí, že ho bude nudiť! Prekvapený, že po niekoľkých mesiacoch voľného asociovania to nikdy nespomenula, sa jej opýtal, či sa často bojí, že je nudná. Stále a pri každom, vrátane jeho, odpovedala mu.

Bol to objav – jej obava a potreba urobiť dojem na ľudí mohla mať korene v ranom detstve, ale celkom očividne sa udržuje ako konštantné presvedčenie, že ľudí nudí. Akonáhle to Beck vedel, mohol jej pomôcť preskúmať dôkazy tejto fixnej myšlienky a keď sa ukázalo, že žiadne nie sú – všetky dôkazy svedčili o presnom opaku – mohla sa začať považovať za celkom zaujímavú osobu. To bol očividne kľúč, ktorý viedol k vyliečeniu depresie u nej.

Beck sa začal rozprávať aj s ostatnými depresívnymi pacientmi posediačky (nie tak, že ležali na pohovke), aby videl ich výraz tváre a telesné prejavy a začal sa ich pýtať, čo si myslia. Všetci odpovedali niečo ako: „Som hlúpy,“ alebo „Som nezaujímavý,“ alebo „Som strašný babrák.“ Celú ich existenciu otrávilo neustále kvapkanie takých automatických myšlienok. Prekvapilo ho, ako uviedol v rozhovore so Sidneym Blochom pre Australian and New Zealand Journal of Psychiatry v roku 2004, „keď som sa sústredil na tieto negatívne myšlienky, pacienti sa rýchlo, počas 10 až 12 sedení začali cítiť lepšie.“ Z týchto takmer náhodných začiatkov vznikla celá ríša.

Nadšenci KBT sa často stretávajú s obvinením, že robia terapiu mechanicky a že sa nepárajú so starými hodnotami terapie, ako je súcit, empatia a podobne. To neplatí o Beckovi. „Terapeuti, ktorí dobre ovládajú technickú stránku kognitívnej terapie, nemajú úspech v zložitejších prípadoch,“ povedal v tom istom rozhovore. „Empatia, citlivosť, ohľaduplnosť – spolu s dobrým ovládaním techniky – to je potrebná kombinácia.“ Zdá sa teda, že otec kognitívnej terapie – tej „najrozumnejšej“ terapie – je ďalší rogerián.

pokračovanie

Prevzaté z bulletinu EMPATIA, roč. XIV., č. 51
Bratislava 2007
Z anglického originálu
"The Top 10: The Most Influential Therapists of the Past Quarter-Century"
preložil PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Desať najvplyvnejších terapeutov...