Kazuistika „Ferko, Janko a Benjamín – smútok zo straty“. In: Záverečná práca špecializačného štúdia „Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa“.
Ferko má toho času 11 rokov, Janko 9 a Benjamínko 6. Vyrastajú v pestúnskej rodine. Biologická mama sa zaujíma o ne, ale nemá podmienky na to, aby u nej deti mohli žiť. Snaží sa – aspoň niekedy – ich navštevovať.
S biologickým otcom nemali deti žiaden kontakt. Nevedeli ani kde je, len mali o ňom informáciu, že je bezdomovec a žije v Leviciach – to bolo pred dvomi rokmi. Po urputnom hľadaní, pomoci polície (dali im predpokladanú adresu, kde by sa mohol zdržiavať), chodení po domácnostiach sa ho chlapcom za intenzívnej podpory pestúnov napokon podarilo nájsť. Býval u svojej priateľky a deťom odľahlo, že má čo jesť a má strechu nad hlavou.
Asi rok na to prišli pestúnski rodičia detí do poradne – biologický otec chlapcov sa obesil. Chlapci toho času navštevovali základnú školu. Najmladší chodil do škôlky. Všetci mali diagnostikované ADHD, ako kompenzáciu pre ich aktivitu chodili hrávať basketbal a veľmi sa im darilo aj na súťažiach. Viackrát som bola u nich doma kvôli podpore vzťahu, poznala som ich, ich históriu, rovnako aj ich skvelých pestúnov. Chválili sa mi fotkami, ktoré mali so svojimi biologickými rodičmi.
Poradňu tentokrát navštívili pestúnski rodičia v rámci krízovej intervencie – či a ako povedať deťom, čo sa stalo? Či ich majú konfrontovať s tým, že sa obesil, či ich majú zobrať na pohreb? Vedeli sme, že otec bol pre nich dôležitý. Kto z nás by nechcel byť na pohrebe svojho otca? A kto by nechcel vedieť, ako zomrel?
Viedla som pestúnov k tomu, aby cez vlastné prežívanie hľadali odpovede na tieto otázky. Nakoľko v pestúnstve fungujú už 6 rokov, sú otvorení a citliví, zhodli sme sa na tom, že im to povedia. Viedla som ich k tomu, aby podporili ich proces smútenia od plaču cez hnev, možno bolesť, vinu, hanbu (za to, že sa obesil). Riešili sme spornú otázku toho, či deťom zverejniť aj to, že sa obesil.
Satirová učila, že ľudia (vrátane detí) chcú poznať pravdu. Banmenová na seminári v satirovskom modeli Smútok zo strát učila, že pravdu, akokoľvek je krutá, treba poznať. Klientka túto teóriu podporovala, jej manžel sa veľmi bál, ako deti zareagujú. Bol skôr pre to, aby im nehovorili dôvod.
Povedala som im, čo som sa o smútení a pravde naučila ja, ale že rozhodnúť sa budú musieť oni. A ja to budem rešpektovať. Podpora rodičov, rešpekt, ich uznanie, že rozhodnú v prospech detí, ocenenie všetkého, čo pre nich doteraz urobili a pevné vzťahové väzby pestúnov s deťmi boli tými nástrojmi, ktoré som využila pre podporu pestúnskych rodičov.
Spoločne prekonali strach, ktorý z tejto situácie mali. Deťom povedali, že ich ocko zomrel a že sa obesil. Ustáli náročnosť tejto životnej situácie. Zároveň sa rozhodli, že deti zoberú aj na pohreb – rozprávali sme sa o dôležitosti rituálov a o tom, aké dôležité je rozlúčiť sa, ukončiť svoj vzťah s človekom, ktorého sme mali radi. Všetci boli na pohrebe. Ockovi deti vybrali pekný veniec, každý mu nakreslil obrázok, ktorý mu dali do truhly – ako spôsob rozlúčky a vyjadrenia dôležitosti v ich živote.
Upozornila som ich ešte na dve veci: že smútenie je proces, že sa môže opakovane vrátiť pri rôznych príležitostiach, že môžu vyhľadať pomoc a podporu.
A ako by s týmito deťmi mohol ďalej pracovať školský psychológ?
môže dozerať na tieto deti tým, že ich bude mať v starostlivosti
môže sa v individuálnych sedeniach vrátiť k procesu smútenia a povzbudiť tento proces u detí
môže pozorovať správanie u detí – či sa nezačnú prejavovať agresívne (ako prechod jednou z fáz smútenia) a bude si všímať aj to, či sa u žiakov nezhorší prospech (v spolupráci s triednym učiteľom)
môže poskytovať následne poradenstvo a terapiu náhradným rodičom
môže pomôcť deťom v tom, aby pochopili otázku smrti – čo to je, čo si pod tým predstavujú
môže deťom pomôcť spomínať na pozitívne zážitky s otcom
môže deťom pomôcť prijať fakt, že pre ich otca boli darom, aj keď nežili spolu...
Napriek tomu, že táto situácia bola ťaživá, a každému z nás sa zdala priam neúnosná, starostlivosťou, citlivosťou, podporou a vedením k pravde ju všetci ustáli. Smútok zo straty, otvorené prejavovanie bolesti, lásky, strachu, hnevu i viny spojené so súcitom a ohľaduplnosťou túto rodinu ešte viac spojili. Upevnili tým citovú väzbu medzi rodičmi a ich deťmi a utužili dôveru medzi nimi.
Mgr. Henrieta Popluhárová
Popluhárová H.: Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa, záverečná práca špecializačného štúdia v odbore školská psychológia, FF UK Bratislava, Bratislava 2010
Satir, V., Banmen, J., Gerber, J., Gomori, M.: The Satir Model, 1991
Model V. Satirovej a humanizácia vzdelávania
Vnútorná mapa vyrušujúceho druháka
Stretávanie sa syna s otcom po rozvode (kazuistika)
Osvojenie dcéry partnerom matky (kazuistika)
Rediagnostika chlapca zo špeciálnej školy (kazuistika)
Autoritatívna výchova a vzťah s dcérami (kazuistika)
S biologickým otcom nemali deti žiaden kontakt. Nevedeli ani kde je, len mali o ňom informáciu, že je bezdomovec a žije v Leviciach – to bolo pred dvomi rokmi. Po urputnom hľadaní, pomoci polície (dali im predpokladanú adresu, kde by sa mohol zdržiavať), chodení po domácnostiach sa ho chlapcom za intenzívnej podpory pestúnov napokon podarilo nájsť. Býval u svojej priateľky a deťom odľahlo, že má čo jesť a má strechu nad hlavou.
Asi rok na to prišli pestúnski rodičia detí do poradne – biologický otec chlapcov sa obesil. Chlapci toho času navštevovali základnú školu. Najmladší chodil do škôlky. Všetci mali diagnostikované ADHD, ako kompenzáciu pre ich aktivitu chodili hrávať basketbal a veľmi sa im darilo aj na súťažiach. Viackrát som bola u nich doma kvôli podpore vzťahu, poznala som ich, ich históriu, rovnako aj ich skvelých pestúnov. Chválili sa mi fotkami, ktoré mali so svojimi biologickými rodičmi.
Poradňu tentokrát navštívili pestúnski rodičia v rámci krízovej intervencie – či a ako povedať deťom, čo sa stalo? Či ich majú konfrontovať s tým, že sa obesil, či ich majú zobrať na pohreb? Vedeli sme, že otec bol pre nich dôležitý. Kto z nás by nechcel byť na pohrebe svojho otca? A kto by nechcel vedieť, ako zomrel?
Viedla som pestúnov k tomu, aby cez vlastné prežívanie hľadali odpovede na tieto otázky. Nakoľko v pestúnstve fungujú už 6 rokov, sú otvorení a citliví, zhodli sme sa na tom, že im to povedia. Viedla som ich k tomu, aby podporili ich proces smútenia od plaču cez hnev, možno bolesť, vinu, hanbu (za to, že sa obesil). Riešili sme spornú otázku toho, či deťom zverejniť aj to, že sa obesil.
Satirová učila, že ľudia (vrátane detí) chcú poznať pravdu. Banmenová na seminári v satirovskom modeli Smútok zo strát učila, že pravdu, akokoľvek je krutá, treba poznať. Klientka túto teóriu podporovala, jej manžel sa veľmi bál, ako deti zareagujú. Bol skôr pre to, aby im nehovorili dôvod.
Povedala som im, čo som sa o smútení a pravde naučila ja, ale že rozhodnúť sa budú musieť oni. A ja to budem rešpektovať. Podpora rodičov, rešpekt, ich uznanie, že rozhodnú v prospech detí, ocenenie všetkého, čo pre nich doteraz urobili a pevné vzťahové väzby pestúnov s deťmi boli tými nástrojmi, ktoré som využila pre podporu pestúnskych rodičov.
Spoločne prekonali strach, ktorý z tejto situácie mali. Deťom povedali, že ich ocko zomrel a že sa obesil. Ustáli náročnosť tejto životnej situácie. Zároveň sa rozhodli, že deti zoberú aj na pohreb – rozprávali sme sa o dôležitosti rituálov a o tom, aké dôležité je rozlúčiť sa, ukončiť svoj vzťah s človekom, ktorého sme mali radi. Všetci boli na pohrebe. Ockovi deti vybrali pekný veniec, každý mu nakreslil obrázok, ktorý mu dali do truhly – ako spôsob rozlúčky a vyjadrenia dôležitosti v ich živote.
Upozornila som ich ešte na dve veci: že smútenie je proces, že sa môže opakovane vrátiť pri rôznych príležitostiach, že môžu vyhľadať pomoc a podporu.
A ako by s týmito deťmi mohol ďalej pracovať školský psychológ?
Napriek tomu, že táto situácia bola ťaživá, a každému z nás sa zdala priam neúnosná, starostlivosťou, citlivosťou, podporou a vedením k pravde ju všetci ustáli. Smútok zo straty, otvorené prejavovanie bolesti, lásky, strachu, hnevu i viny spojené so súcitom a ohľaduplnosťou túto rodinu ešte viac spojili. Upevnili tým citovú väzbu medzi rodičmi a ich deťmi a utužili dôveru medzi nimi.
Mgr. Henrieta Popluhárová
Literatúra:
Súvisiace články:
Model V. Satirovej a humanizácia vzdelávania
Vnútorná mapa vyrušujúceho druháka
Stretávanie sa syna s otcom po rozvode (kazuistika)
Osvojenie dcéry partnerom matky (kazuistika)
Rediagnostika chlapca zo špeciálnej školy (kazuistika)
Autoritatívna výchova a vzťah s dcérami (kazuistika)
0 comments:
Zverejnenie komentára