Čo ma naučili rodinné mapy

S rodinnými mapami som sa prvýkrát stretla na niektorom zo seminárov pre otvorené skupiny účastníkov výcviku podľa Modelu Virginie Satirovej.

Keď som prvýkrát kreslila mapu mojej primárnej rodiny a dokončila som ju, pozerala som sa na tú spleť a ostala som stáť ako obarená. Toľko informácií, takých zahustených a zároveň prehľadných s toľkými súvislosťami! Zimomriavky mi behali po chrbte. Všetky tie fakty, ktoré boli znázornené rôznym spôsobom, nakreslené vo forme figúrok, vo forme krúžkov pospájaných čiarami, súvislých, prerušovaných alebo vlnovkových, napísané vo forme textu modrou, červenou a čiernou fixkou som dávno poznala a napriek tomu to všetko bolo pre mňa nové.

Nové v tom zmysle, že mi všetky tie súvislosti pomohli pochopiť veľa z toho, kto som a prečo som taká, aká som a aká vlastne som.

Už predtým som veľa vedela o pozíciách, ale až na rodinnej mape som si uvedomila, aké pozície mali členovia mojej primárnej rodiny a čo som sa v nej naučila ja. Celý život som sa snažila, aby som nebola taká ako môj otec, dlho som bola o tom presvedčená a teraz bác! Pri krúžku s mojím menom som mala takých istých panáčikov na pozície v strese, ako som prisúdila svojmu otcovi. Myslela som si, že to, ako reagujem, je normálne a že tak reagujú aj iní ľudia, ale (aj) pri rodinných mapách som si uvedomila, že veľa z toho, čo som sa naučila v mojej rodine, normálne nebolo a že iní ľudia reagujú na tú istú situáciu inak ako ja. Veľa razy tiež „nenormálne“ -:)))).

Z tejto časti rodinnej mapy som sa naučila, že to, ako reagujem na stresové situácie, som sa naučila vo svojej primárnej rodine a myslím si, že aj všetci ostatní ľudia prinajmenšom v mladosti reagujú na situácie v strese tak ako ich rodičia.

Vždy som si myslela, že nie som ako môj otec, ale keď som si pozrela, aké „dobré“ a „zlé“ vlastnosti som napísala pri krúžku s jeho menom a aké som si napísala pri svojom krúžku, tiež som bola prekvapená, koľko je tam zhody. Hrôza. V snahe nebyť ako môj otec som nevidela, že to, ako sa správam, nie je inak, ako to robí on, že je to len iný variant jeho inkongruencie.

Zažila som aj príjemné prekvapenie. Každý sa vždy čudoval, ako som sa zjavila v tejto rodine ja – umelecká duša, keď u nás boli prevažne suchári právnici a seriózni lekári. Keď som hľadala, akými vlastnosťami by som charakterizovala svoju mamu, napadla ma kreativita. Tá sa síce neprejavila v umeleckej forme, ale v schopnosti nachádzať netradičné riešenia každodenných problémov a v odvahe byť iná. Takže moja inakosť vlastne nie je inakosť, len iná forma zvládania podmienok, ako si zvolila moja mama.

Z tejto časti rodinnej mapy som sa naučila, že jablko – nech je akokoľvek iné – nikdy nepadne ďaleko od stromu. Veľmi prevratný poznatok-:))) Ja som si vždy o sebe myslela, že som padla veľmi ďaleko, ale na svojej mape som zistila, že to moje ďaleko je akurát tak do vzdialenosti tieňa tohto stromu. A naučila som sa inak pozerať na moju mamu. Pochopila som, že to, čo som predtým považovala za jej nezodpovednosť, bola vlastne jej sloboda. A že na to, aby „prežila“ vedľa despotického manžela, si zvolila celkom iný spôsob ako ja. Síce na prvý pohľad menej bolestný, ale v konečnom dôsledku tiež deštruktívny.

Vzťahy v našej rodine sme kreslili rôznymi typmi čiar. Bola som donútená zamýšľať sa nad tým, aké väzby boli medzi členmi našej rodiny, ako sa vyvíjali a prečo tie čiary boli pri každej dvojici iné a že to súviselo aj s dvojicami inými. Prvýkrát som si uvedomila, že môj otec na to, aby mohol byť k nám deťom taký agresívny, potreboval aj iný typ vzťahu, niečo ako ochranu od chrbta na svoje výpady a tou ochranou bol jeho závislý vzťah k mojej mame. Videla som prvýkrát svoju rodinu ako jedno veľké bojisko, kde každú chvíľu vznikali koalície na boj jedného proti druhému, jednej dvojici proti druhej. A bola som prekvapená zistením, že čiara môže byť jedným smerom plná a druhým prerušovaná. Že vzťah dvoch ľudí môže každý z nich vnímať iným spôsobom.

Dlho som spôsob existencie mojej primárnej rodiny vnímala ako niečo, čo sa mi síce veľmi nepáčilo, ale bolo to pre mňa normálne. Teraz sa vysporiadavam zo zistením, že som vyrastala v „nenormálnej“ rodine, v rodine, kde vládla agresia a ponižovanie a že sa to považovalo za jediný spôsob, ako prežiť. A teraz hľadám, ako sa to dá inak, prácne a pomaly sa to učím. Ide to veľmi ťažko. Zaužívané, zautomatizované formy správania sa dajú meniť v mojom veku len s veľkou námahou, neustálym kontrolovaním sa a analyzovaním toho, ako sa správam a ako reagujem na to, čo prichádza do môjho života.

Zaujímavá bola aj moja práca so zdrojmi. Pomohlo mi objaviť to, za čo môžem byť svojim rodičom vďačná a že napriek tomu, že som v mojej rodine prežila veľa bolesti a doniesla som si do svojho života zranenia, ktoré ešte stále nie sú zahojené, dostala som aj veľa darov. Darov, ktoré zo mňa spravili jedinečnú bytosť.

Najväčšia hodnota, ktorú som dostala v mojej primárnej rodine je morálka, zmysel pre pravdu, sociálne cítenie a schopnosť pre toto všetko prinášať veľké obete. To som dostala pozitívnym spôsobom, videla som to na svojich rodičoch a prenieslo sa to na mňa bez vtĺkania do hlavy. Aj ďalší zdroj, pracovitosť, schopnosť stáť na vlastných nohách a preberanie zodpovednosti za všetko, čo robím, som sa naučila od svojich rodičov. Tieto vlastnosti sú prítomné v celej mojej rozvetvenej rodine a prenášajú sa z generácie na generáciu akosi samozrejme.

Keď som sa zamýšľala nad svojou rodinnou mapou a hľadala spoločné vlastnosti členov mojej primárnej rodiny a rodín mojich rodičov, objavila som tam veľa hrdosti. Hrdosť na to, kto sme a akí sme. Našla som ľudí slobodných a svoju slobodu si brániacich. Ľudí ochotných za svoju slobodu bojovať a prinášať obete. A to ma teší a som hrdá na to, že moja rodina je takáto.

Veľkým zdrojom pre mňa bola a ešte stále je aj energia, ktorá je tu všadeprítomná, schopnosť podávať veľké výkony a sila prekonávať prekážky. A tiež schopnosť žiť bohatým a zaujímavým spôsobom, schopnosť radovať sa z maličkostí, byť vďačný za každý deň, schopnosť tešiť sa z toho, že môžeme urobiť niečo pre druhých ľudí. Toto som dostala ako veľký dar, ktorý si užívam.

Ľudia v mojej rodine sa dožívajú vysokého veku práve pre toto naladenie sa na pozitívne hodnoty života, väčšinou sú dlho zdraví, plodní a mnohí sa stali aj spoločensky známi. Pri práci so zdrojmi som sa naučila, že keď sú zdroje dostatočne silné, pomôžu prekonať aj veľké traumy, ktoré by inak človeka zlomili.

Pravidlá v mojej primárnej rodine boli jasné, tvrdo vyžadované a kontrolované. Väčšinou mali zmysel a väčšinou ten zmysel slúžil mojim rodičom jednoduchšie a efektívnejšie koordinovať život 5 člennej rodiny. O pravidlách sa nediskutovalo. Ako dieťa som mnohé pravidlá nemala rada a búrila som sa proti nim. Keď som si založila svoju vlastnú rodinu, vyhýbala som sa pravidlám, aspoň takým, aké používali moji rodičia. Myslela som si, že pravidlá nie sú dobré, že je to akási forma diktatúry. V priebehu práce na sebe samej a aj práce s rodinnými mapami som si začala uvedomovať potrebu pravidiel. Ale pravidiel flexibilných, o ktorých je možné diskutovať a ktoré je možné meniť. Pri práci s pravidlami som sa naučila, že ich absencia môže vyvolávať v členoch rodiny pocit neistoty, nezáujmu a nepotrebnosti.

Tajomstvá sa v našej rodine vyskytovali len veľmi zriedka. Ako prísne katolícka rodina sme žili tak, aby sme sa mohli postaviť pred pána Boha s čistým štítom. Boli sme presvedčení, že všetko, čo robíme, pán Boh vidí, a teda to môžu vidieť aj iní ľudia. Ale predsa robili moji rodičia niečo, čoho prezradenia sa báli. Nie pred pánom Bohom, ale pred svetskou mocou. Občas sa u nás pálil alkohol a čím sme boli väčšie, tým ťažšie to dokázali rodičia utajiť. Mali sme preto pravidelné školenia, že toto nesmieme nikde hovoriť.

Pri práci s tajomstvami som sa naučila, že sme v tomto ohľade boli veľmi šťastná rodina, neboli sme zaťažení strachom z prezradenia niečoho, čo by nás v očiach iných ľudí mohlo pohaniť alebo inak ohroziť. Potvrdilo sa mi to, čo som už dávno vedela, že žiť bez tajností, bez strachu z prezradenia prináša slobodu žitia..

Pokúšala som si spomenúť aj na nejaké mýty a tabu, ale na žiadne som si nespomenula a keď som sa začala vypytovať na podobné veci v živote mojich starých rodičov, moji rodičia mi nič nechceli povedať. Otec sa veľmi naľakal a povedal, že som sa dostala do spárov nejakej sekty a že chcem hodiť na plecia svojich predkov svoju nenormálnosť a tak som sa nič intímneho o svojich predkoch nedozvedela. Mohla som niečo vyčítať len z holých faktov napísaných v kronikách, kým mi aj do nich otec zakázal pozerať sa.

Pri práci s tabu som sa naučila, že pre niektorých ľudí môže byť veľmi ohrozujúce, keď sa niekto dozvie intímne veci o svojich rodičoch.

Aj napriek nespolupráci svojich rodičov som pri práci s mapami ich primárnych rodín urobila veľa zaujímavých zistení. Objavila som si mnoho súvislostí, ktoré mi pomohli pozerať sa na týchto ľudí inak ako doteraz. Uvedomila som si, aké je dôležité poznať okolnosti a podmienky, v akých žili moji rodičia a starí rodičia a ako to formovalo ich postoje a ľudské vlastnosti.

Najväčší objav som spravila v rodine môjho dedka zo strany mojej mamy. Nevedela som, že jeho otec sa obesil, lebo si nemohol zobrať jeho chudobnú mamu. Objavila som tento fakt až pri pátraní v rodinných kronikách. (Toto bolo také tabu v rodine, že som ani nevedela, že máme takéto tabu.) Pomohlo mi to k zmene pohľadu na môjho dedka. Mám k nemu veľký obdiv. Napriek tomu, že vyrastal bez mamy, ktorá ho nechala na starosť svojmu bratovi a odišla do zahraničia a bez otca, ktorý zomrel skôr ako sa môj dedko narodil, dokázal si založiť funkčnú rodinu a vychovať taký skvost, akým je moja mama. Aj s takýmito zlými východzími podmienkami z detstva sa z neho stal pracovitý a zodpovedný muž so zmyslom pre humor.

Pri práci s rodinnou mapou môjho otca som tiež objavila niekoľko zaujímavých faktov, ktoré mi veľa objasnili. Svoju babku som vnímala ako veľmi chladnú a odmeranú osobu a nemala som k nej žiadny vzťah. Nevedela som však o nej, že ako mladej mamičke s dvoma deťmi im vyhorel dom a nemali peniaze na nový. Museli vlastnoručne stavať popri práci na roli a opatrovaní veľmi ťažko chorej matky. Môj dedko následne odišiel do Ameriky a ona s tým kopcom problémov ostala sama. Druhý veľmi ťažký životný úder dostala ako matka 5-tich detí, keď jej muža, môjho dedka, zobrali na vojnu a potom padol do zajatia, takže sa niekoľko rokov znovu musela sama starať o hospodárstvo aj početnú rodinu. Po tom všetkom, čo som sa o nej dozvedela, mám teraz viac pochopenia pre jej odmeranosť a uzavretosť.

Keď som uvidela roky narodenia môjho otca na jeho mape v kontexte historických a rodinných udalostí, pomohlo mi to vyriešiť záhadu jeho inakosti. Nechápala som, prečo je môj otec taký iný, ako jeho láskaví a srdeční bratia. A na mape bolo riešenie. Môj otec sa narodil, keď sa jeho otec vrátil slabý a chorý z ruského zajatia mame, ktorá mala 42 rokov.

Veľmi ma mrzí, že som sa nedostala ďalej, do rodín mojich starých rodičov. Určite sa tam skrývajú poklady, ktoré by ma posunuli zas krôčik ďalej na mojej ceste k objavovaniu svojich koreňov.

Som veľmi šťastná, že som sa odhodlala prihlásiť sa na výcvik podľa Modelu Virginie Satirovej. Dostala som tak možnosť rásť rýchlejšie a dostať sa ďalej na ceste sebapoznávania, ako keby som sa učila sama v škole života. Bolo pre mňa prekvapením, koľko sa dá naučiť z takej mapy a aké je dôležité poznať svoje korene nato, aby som sa mohla lepšie vidieť, aby som sa dozvedela o sebe, aký som človek a prečo som sa stala takou, aká som. Je to prvý a najpotrebnejší krok na to, aby som sa mohla začať meniť na takú osobu, akou by som chcela byť. Aby som neprenášala na moje deti to, čo som sa naučila robiť zle, aby sa prerušilo „dedenie“ niektorých spôsobov správania, ktoré už nie sú pre mňa a pre moje deti potrebné na prežitie.

Mirka G.
účastníčka dlhodobého výcviku IVS
(uverejnené so súhlasom autorky)

...