Subjektívny pohľad na javy rozdeľujúce psychoterapeutickú scénu na Slovensku a na možnosti jej integrácie.
Súčasná slovenská psychoterapeutická scéna - vnútorne rozčlenená na viaceré modality, rôzne názorové prúdy, vynárajúce sa generačné a záujmové skupiny - pôsobí navonok nejednotne. Po rokoch pokoja sa zviditeľňujú skryté napätia a rozpory, kedy mladí profesionáli priamočiaro prinášajú svoje predstavy a pohľady na psychoterapeutickú profesiu, a o slovo sa tiež hlásia rôzne, neraz protichodné osobné a skupinové záujmy.
Mohlo by sa zdať, že psychoterapeutickej obci chýba všeobecný integrujúci záujem, že v nej chýba jednotiaca a perspektívna koncepcia výkonu a rozvoja profesie „psychoterapeut“. Väčšina uchádzačov o profesiu a začínajúci psychoterapeuti vnímajú súčasné podmienky certifikačného vzdelávania v psychoterapii ako veľmi náročné a ako prekážku pre svoj vstup do profesie, sú zneistení, frustrovaní a kritickí voči autoritám, s tendenciou k úniku do príbuzných činností (napr. mentoring, biznis koučing) a k odchodu za psychoterapeutickým vzdelaním a uplatnením do zahraničia...
Môže byť toto dianie predzvesťou pozitívnejších zmien v psychoterapii na Slovensku?
Aké zmeny to budú a čo komu prinesú?
Pozrime sa na rôznorodosť okolností, postojov a záujmov, ktoré prispievajú v súčasnosti k polarizáciám slovenskej psychoterapeutickej obce:
certifikačné verzus akreditované verzus neakreditované vzdelávanie v psychoterapii
úzko zdravotnícky (SR) verzus európsky (EAP) verzus otvorený (Rakúsko) rámec pre vzdelávanie v psychoterapii
občianske verzus súkromné výcvikové a vzdelávacie inštitúty verzus štátne vzdelávacie inštitúcie
výcviky vedené len domácimi verzus aj zahraničnými verzus len zahraničnými lektormi a supervízormi
(samo)financovanie vzdelávania v psychoterapii jeho účastníkmi verzus (spolu)financovanie prípravy na iné profesie štátom
adepti na profesiu psychoterapeut verzus začínajúci psychoterapeuti verzus psychoterapeuti s dlhšou praxou
prívrženci určitej psychoterapeutickej modality verzus konkurenčných psychoterapeutických modalít
prívrženci puristického verzus eklektického verzus integratívneho prístupu k psychoterapeutickým koncepciám a technikám
psychoterapeuti certifikovaní na základe grandparentingu verzus predchádzajúcich verzus súčasných náročných kritérií EAP/SPS
psychoterapeuti zamestnaní v štátnom verzus súkromnom sektore verzus s vlastnou súkromnou praxou
psychoterapeuti pôsobiaci len v štátnom zariadení verzus aj súkromnej praxi verzus len v súkromnej praxi
psychoterapeuti honorovaní len poisťovňami verzus poisťovňami aj priamou platbou verzus len priamou platbou
psychoterapeuti pôsobiaci v zdravotníckom verzus nezdravotníckom kontexte verzus v oblasti vzdelávania
psychoterapeuti so vzdelaním v psychoterapii verzus samozvaní „psychoterapeuti“ a šarlatáni
psychoterapeuti s legálnou verzus čiastočne legálnou verzus nelegálnou súkromnou praxou
psychoterapeuti s certifikátom verzus bez certifikátu národnej organizácie EAP (v súčasnosti SPS)
psychoterapeuti akceptujúci verzus obchádzajúci verzus odmietajúci súčasné certifikačné pravidlá
psychoterapeuti zdôrazňujúci verzus spochybňujúci prínos vysokoškolského vzdelania pre prácu psychoterapeuta
psychoterapeuti presvedčení o podriadenosti pacienta terapeutovi verzus o rovnocennosti terapeuta a klienta
psychoterapeuti zameraní na patológiu verzus na zdravie verzus na osobný rozvoj, kariérny rozvoj, life koučing a i.
psychoterapeuti preferujúci zameranie na jednotlivca verzus pár verzus rodinu verzus skupinu
psychoterapeuti preferujúci prácu na zákazke klienta verzus firemného prostredia (biznis koučing a i.)
psychoterapeuti vnímajúci profesiu ako altruistické poslanie verzus bežné povolanie verzus lukratívny biznis
psychoterapeuti vnímajúci SPS ako svojho stavovského reprezentanta verzus mocenské záujmové zoskupenie
psychoterapeuti s ambíciou pracovať na Slovensku verzus v Českej republike verzus v zahraničí
prístup k profesii riadený spoločenským superegom (legislatíva, komory, SPS, ...) verzus zrelým egom verzus trhom
členstvo v SKP verzus SPS verzus inštitúte konkrétnej modality verzus žiadnej spoločnosti/inštitúcii
...
Už letmý pohľad na túto spleť protichodných okolností, zameraní a záujmov napovedá, že pre súčasný stav v psychoterapii na Slovensku je príznačná vysoká miera rozdrobenosti. Psychoterapeutická obec by tento stav mala dôkladne analyzovať a reflektovať, a následne zvážiť integratívne, inkluzívne opatrenia, ktoré by ju vnútorne zomkli a navonok zjednotili, napríklad:
akreditovať nadrezortné certifikačné vzdelávanie v psychoterapii, ktoré by vychádzalo z podmienok EAP
iniciovať legislatívne úpravy pre výkon profesie psychoterapia v rezortoch zdravotníctva, práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, ...
pripraviť koncepciu vysokoškolského vzdelávania v psychoterapii oprávňujúceho k vstupu do certifikačnej prípravy v ľubovoľnej modalite
lobovať za štátnu finančnú podporu pre akreditované certifikačné psychoterapeutické vzdelávanie v ľubovoľnej modalite
zaviesť transparentné označovanie účastníkov akreditovaných výcvikov (napr. „psychoterapeut v príprave“ a i.) a absolventov psychoterapeutického výcviku, ktorí nespĺňajú niektoré podmienky pre udelenie certifikátu „psychoterapeut“ podľa pravidiel SPS/EAP, napr. predpísané vzdelanie, prax v psychiatrickom zariadení, počet hodín supervízie, ... (napr. „psychoterapeut-praktikant“, „supervidovaný psychoterapeut“, „psychoterapeut pod supervíziou“ a i.)
gestorovať národnou zastupujúcou organizáciou EAP v SR popri zozname certifikovaných psychoterapeutov aj zoznam psychoterapeutov-praktikantov a psychoterapeutov v príprave
začleniť do záverečného posudzovania kompetencií absolventa psychoterapeutického výcviku aj jeho sebahodnotenie
legislatívne vyňať psychoterapiu z rozhodovacích právomocí komôr iných profesií (SKP, SLK) a zastrešiť ju samostatným zákonom o psychoterapii a slovenskej komore psychoterapeutov
spracovať víziu a koncepciu rozvoja psychoterapie na Slovenku
Sľubným začiatkom by bolo vytvorenie internetového fóra a/alebo organizovanie kolokvií pre študentov, účastníkov výcvikov a psychoterapeutov. Vo verejnej aj uzavretej diskusii a polemike by sa mali nastoliť otázky, uvoľňovať osobné, skupinové aj generačné a záujmové tenzie a konštruktívne hľadať riešenia problémov, ktoré v súčasnosti rozdeľujú psychoterapeutickú obec. Dôležité je, aby vznikali a realizovali sa také riešenia, s ktorými sa čo najviac členov psychoterapeutickej obce dokáže nielen stotožniť, ale aj si v nich nájsť svoje miesto a príťažlivú perspektívu.
Na úlohu integrujúcej sily by sa (opäť) mohla podujať SPS ako naša dlhodobo najvplyvnejšia a najúspešnejšia organizácia združujúca psychoterapeutov v SR. Verme, že túto výzvu prijme a obstojí v nej, aby svoju pozíciu lídra v dlhodobom horizonte nielenže nestratila, ale naopak opäť posilnila a potvrdila...
Hana Ščibranyová,
Inštitút Virginie Satirovej v SR, členka výboru SPS a delegátka SPS v EAP
Súvisiace články:
Psychoterapia, nezávislá profesia: európska výzva!
Ako sa stať (európskym) psychoterapeutom
Kto (ne)môže byť psychoterapeutom
Niekoľko viet o psychoterapii v SR
Jakou psychoterapii bych chtěl mít
25 comments:
Hanka, dakujem Ti za skvelý článok. Kiež by si ho prečítalo čo najviac certifikovaných aj necertifikovaných psychoterapeutov, psychoterapeutov v príprave, či záujemcov o psychoterapiu. Ak sa tak ešte nestalo, odporúčam ho odprezentovať aj na najbližšom zasadaní výboru SPS.
Navrhnutie opatrenia sa mi páčia, dúfam že v čo najkratšom čase dôjde aj k ich realizácii, nie len deklarácii. Avšak riešia iba frekventantov a absolventov akreditovaných výcvikov. Čo však s frekventantami a absolventami lokálne neakreditovaných výcvikov, ktoré spĺňajú európske (EAP, resp. EABP) kritéria? Tento problém sa týka napr. výcvikov v smeroch na telo orientovanej psychoterapie v ČR aj v niektorých ďalších európskych krajinách.
Internetové fórum a organizovanie kolokvií je veľmi dobrý nápad.
Súhlasím s Tebou Hanka v tom, že súčasnosť je plná najrozmanitejších postojov, postupov a problémov vo vzťahu k psychoterapii. No z môjho pohľadu nielen čo sa týka psychoterapie, ale aj profesie "psychológ" vôbec. Po návšteve komorových dní som odišla so zmiešanými pocitmi a skeptickým pohľadom do budúcnosti. Tvoju snaha o zmenu dialógom veľmi oceňujem.
Andrea Beňušková
Jarko, ako som uviedla v podtitule, tento článok je len mojím subjektívnym pohľadom na dianie v psychoterapii na Slovensku. Bola by som rada, keby sa k čomukoľvek, čo je k tejto téme relevantné, vyjadril každý, kto k nej má čo povedať. Môj výpočet javov, otvorených problémov a možných riešení si nerobí nárok na úplnosť, je to len základný vklad to diskusie. Kým sa pre ňu nevytvorí širšia platforma (diskusné fórum, kolokviá, ...), privítam verejnú diskusiu aj pod týmto článkom.
Čo sa týka výcvikov v ČR, ak sú akreditované Českou psychoterapeutickou spoločnosťou, v minulosti ich SPS ich uznávala. Ak máš nejakú konkrétnu otázku, pošli ju priamo na sekretariát SPS Katke Mažárovej.
Andrejka, na posledných komorových dňoch som žiaľ nebola, takže neviem, čo konkrétne máš na mysli, čo Ťa znechutilo. Súhlasím, že ani s nami psychológmi to stavovsky už roky nie je jednoduché.
Vdaka za tento clanok. Pre nas, zaciatocnikov v psychologii, kde vladne chaos sam o sebe, premyslajucich o zacati psychoterapeutickeho vycviku, vnimajuc vsetky "nastrahy", investicie casove aj financne, nejednoznacnost, vysoke poziadavky .... adt. je tento clanok znakom, ze veci nie su nemenitelne a su tu pomerne silne tendencie k zmene, k zlepsovaniu...
Moj osobny nazor Hani: je super co pises, uz len preto, lebo si jedna z tych, ktori su v ramci SPS pocuvaní, i ked ti mozno niektori nerozumeju a ini nevedia/nepotrebuju rozumiet:)..no v takomto chaose (v akom sa nas stat nachadza) si kladiem casto otazku - ci za takychto podmienok ma vobec zmysel pokracovat. Na zapade sa zije lepsie.. su tam jasne pravidla, vacsia ucta a respekt voci verejnosti - vyssia zivotna kvalita. Aj tu by sa mohlo zit lepsie, ale potrva to este asi dost dlho.. minimalne desatrocia - zacinam v tom byt skepticky a to je u mna co povedat - ved ma poznas aky som pozitivista:)). Mozno, keby kompetentni lidri, ci uz v statnych sektoroch alebo SPS - presli dobrou psychoterapiou - siahajucou az do najhlbsich urovni - mozno by sa potom nielen pozerali na nejake veci inak, ale ich vnutorna zmena by mala dopad na ich spravania, konania, rozhodovania. Ale ono sa to v podstate deje.. len hrooozne pomaly.. az je clovek z toho otraveny, ale dobry/a Slovak/Slovacka vydrzia vela. No predsa zakoncim trochu optimisticky: ten chaos v skolstve, zdravotnictve (ktorych stav mimochodom najpresnejsie vyjadruje uroven danej krajiny -tak nech si kazdy urobi svoj nazor na zaklade vlastnych skusenosti) snad vedie k niecomu pozitivnejsiemu. Dufam v to. Pali
Ku komentáru z 2.11.2010 10:36: tendencie k zmene sú a zmena je možná vždy. Prispieť k nej môžete aj Vy, začiatočníci v psychológii, artikulovaním svojich predstáv a spoluprácou na ich napĺňaní.
Pali, pri práci v zahraničných komisiách zisťujem, že jasné pravidlá, väčšia úcta a rešpekt či vyššia kvalita čohokoľvek sa rodia postupne, po malých krôčikoch, prácne a s vynakladaním trvalého úsilia. U nás nič nestojí v ceste tomu, aby sa o pozície kompetentných lídrov v štátnom sektore, v SPS a inde uchádzali a zastávali ich ľudia splňujúci Tvoje predstavy.
Hanka k tým výcvikom v ČR: Zatiaľ nie je ČPS akreditovaný ani jeden zo štyroch českých výcvikov v prístupoch orientovaných na telo (Biosyntéza, Biodynamická psychoterapia, Integratívna psychoterapia zameraná na telo, Pesso Boyden System Psychomotor) a to aj napriek tomu, že telová psychoterapia je uznávanou modalitou EAP. Všetky zmienené výcviky s výnimkou PBPS (prístup zatiaľ nie je etablovaný v EAP) spĺňajú európske kritériá.
Keď som sa pýtal Jozefa Hašťa a Janky Vránovej (keď bola ešte predsedníčku SPS), ani jeden z nich sa nedokázal jednoznačne vyjadriť, či by mi taký výcvik SPS uznala.
Jarko, ak výcviky v prístupoch orientovaných na telo zatiaľ nie sú akreditované ani ČPS, potom odporúčam, aby sa organizátori výcvikov obrátili na ČPS/SPS ako Národné organizácie EAP a akreditovali svoje výcviky štandardným postupom. Tým zabezpečia svojim absolventom, že ich vzdelanie bude uznané a že spĺňa predpísané kritériá, ktoré nikto nemôže spochybniť.
Dokiaľ si budú môcť jednotlivé národné zastrešujúce organizácie stanovovať vlastné kritéria nad rámec kritérií EAP (napr. neakceptácia zahraničných garantov výcvikov, či neakceptácia prístupov využívajúcich priamy fyzický dotyk atď.), akreditácia smerov, ktoré nie sú v danej krajine dostatočne rozšírené, bude prakticky nemožná. Zmeniť sa to môže až vtedy, keď budú jednotlivé národné zastrešujúce organizácie povinné akreditovať všetky výcviky spĺňajúce kritériá EAP vo všetkých smeroch uznaných EAP.
Naviac v ČR sa akreditácia týka prakticky iba úhrady psychoterapie zdravotnými poisťovňami. Psychoterapeuti majúci záujem pracovať iba za priamu platbu akreditovaný výcvik nepotrebujú. Takisto tých, čo už nejaký akreditovaný výcvik majú (a teda už majú možnosť úhrady poisťovňami) nezaujíma, či je ich ďalší výcvik v poradí akreditovaný alebo nie. De facto môže byť väčšine psychoterapeutov v ČR akreditácia ukradnutá. Z tohto dôvodu potom neexistuje ani dostatočný tlak frekventantov neakreditovaných výcvikov na akreditáciu.
Mne to môže byť v podstate tiež jedno. Ak sa nemýlim, psychologická prax v detských domovoch sa neuznáva na špecializáciu (keďže DD nepatria pod rezort zdravotníctva). A bez špecializácie oficiálne oprávnenie na psychoterapiu aj tak nedostanem, ani s výcvikom akreditovaným SPS.
Jarko, národné organizácie EAP (nielen v SR) stanovujú vlastné kritériá nad rámec odporúčaných kritérií EAP v snahe zohľadniť platný legislatívny rámec danej krajiny resp. rezortov, poisťovní a iných „hráčov“, ktorí spolurozhodujú o podmienkach uplatňovania profesie „psychoterapeut“ v príslušných kontextoch.
Akreditované vzdelávanie v psychoterapii na Slovensku má zaistiť vysoký kredit profesie psychoterapeut a vysokú úroveň profesionálnych kompetencií psychoterapeutov, bez ohľadu na to, či psychoterapeuti pracujú na priamu platbu alebo za úhradu zdravotnými poisťovňami v zdravotníckom kontexte alebo mimo neho.
Aktuálnym cieľom psychoterapie na Slovensku je nastaviť podmienky pre získanie certifikátu psychoterapeut nezávisle od konkrétneho rezortu/kontextu, v akom bude psychoterapeut pracovať.
Hanka, aby to nakoniec nedopadlo tak (ak sa to už nedeje teraz), že väčšina budúcich psychoterapeutov bude radšej hľadať uličky ako obísť zákon, než by mala splniť všetky byrokratické kritériá rezortov, poisťovní a iných "hráčov" represívneho systému.
Represiou sa nikdy nič nevynúti a už vonkoncom nie vysoký kredit profesie a vysoká úroveň profesionálnych kompetencií. Prohibícia alkoholu v 20. rokoch v USA mala za následok akurát tak obrovský nárast ilegálnej produkcie a distribúcie nekvalitného alkoholu. To isté sa dnes deje v dôsledku kriminalizácie drog.
Sprísňovanie kritérií za účelom vyhovieť "hráčom" byrokratického aparátu bude mať za následok akurát ešte väčší nedostatok kvalifikovaných odborníkov. Dopyt sa represiou nikdy nezníži. Nedostatočný počet certifikovaných psychoterapeutov (v dôsledku iracionálne nadsadených legislatívnych kritérií) nevyhnutne donúti klientov v ešte väčšej miere vyhľadávať služby ľudových liečiteľov, ezoterikov, či v lepšom prípade ilegálnych a pololegálnych psychoterapeutov. Pokiaľ bude pololegalita (psychoterapeutický výcvik + živnosť na poradenstvo, koučing, osobnostný rozvoj, ezoteriku, čokoľvek) výhodnejšou cestou (= bude dostatok platiacich klientov), koľko profesionálov bude mať motiváciu splniť všetky nezmyselné byrokratické kritériá, aby plne zlegalizovali svoju psychoterapeutickú prax?
Súčasný systém certifikovaného vzdelávania v psychoterapii vnímam ako náročný, nie ako represívny. Za „represiu“ môže niekto považovať už len samotnú požiadavku vzdelávať sa v psychoterapii. Paralela s prohibíciou alkoholu a kriminalizáciou drog je úplne mimo psychoterapeutickej reality.
Z toho, že väčšina budúcich psychoterapeutov bude hľadať uličky ako obísť zákon, obavy nemám. Sami by sa diskvalifikovali a spreneverili sebe ako základnému nástroju účinnej psychoterapie - zrelému selfu a kongruencii psychoterapeuta, čo by nezostalo bez vplyvu aj na ich klientov a úspešnosť ich psychoterapeutickej praxe.
Súhlasím s Tebou, že na Slovensku sú nastavené náročnejšie kritériá než aké odporúča EAP. Je to dané hlavne tým, že zatiaľ jediným rezortom, ktorý akreditoval certifikované vzdelávanie v profesii psychoterapia a psychoterapeutom ponúkol veľký priestor pre profesionálnu sebarealizáciu je rezort zdravotníctva. V zdravotníctve je takáto náročnosť v systéme vzdelávania vyžadovaná aj od lekárov a psychoterapeuti ako „lekári duší“ sú v tomto rezorte vystavení podobnej náročnosti.
Ak by sme sa v psychoterapii zhodli na základnom nadrezortnom psychoterapeutickom vzdelávaní, každý rezort by si mohol prípadné dodatočné špecializačné podmienky pre výkon psychoterapie vo svojom kontexte stanoviť podľa vlastných potrieb.
Tí, ktorí sú presvedčení o tom, že potreba inštitucionalizovanej regulácie čohokoľvek je znakom neurotickej spoločnosti, by sa stali nekongruentnými akurát vtedy, keby na reštriktívne podmienky stanovené inštitúciami (neurotické hry) pristúpili.
S tým vplyvom odmietnutia inštitúcionalizovaných pravidiel na úspešnosť psychoterapeutickej praxe máš pravdu. Taký Wilhelm Reich, či Fritz Perls za svoje terapeutické úspechy do veľkej miery vďačili práve odmietnutiu inštitucionalizovaných pravidiel.
Jarko, dosiaľ som si myslela, že stojíme na rovnakej palube a rozprávame o smere spoločnej plavby, no ak dobrovoľné organizovanie sa a inštitucionalizovanie psychoterapeutov v záujme rozvoja a ochrany psychoterapie vnímaš ako mocenskú reguláciu, reštrikciu a neurotické hry, potom plávame každý na inej lodi s iným kurzom.
Odmietnuť inštitucionalizované pravidlá certifikovaného psychoterapeutického vzdelávania je Tvojím právom, ich obchádzanie možnou voľbou na vlastnú zodpovednosť. Tvoje postoje nezdieľam, no rešpektujem ich a prajem Ti, aby si (či už vďaka či napriek nim) dosiahol svoje osobné aj profesionálne ciele.
Milá Hanka,
fakt vďaka za tento článok!!! Aj o sumarizácii polarizácie súčasného stavu a hlavne o možnosti "zjednotenia" a ujasnenia mierne povedaného chaosu okolo profesie psychoterapeut. Mnohé z tých polarít som preživala niekedy až príliš osobne a nevedela som " kto vlastne som" ? Mám vyštudovanú sociálnu prácu, ukončený výcvik, certifikát od SPS, som zapísaná v Zozname psychoterapeutov a dosť dlho sa pohybujem a robím v oblasti psychiatrie a psychoterapie. Napriek tomu, som nadobudla pocit, že keď chcem "legálne" robiť psychoterapiu, nemôžem, pretože mi stále chýba nejaké odobrenie od nejakej komory a ako sociálny pracovník do žiadnej nespadám, nepatríme medzi zdravotníckych pracovníkov...atď. Plne súhlasím s tým, že by mala byť jedna inštitúcia, ktorá by určovala pravidlá certifikovaného psychoterapeutického vzdelávania. A to že sú v súčasnosti mnohé podmienky pre frekventantov výcvikov dosť nezmyselné je spôsobené asi naozaj tým, že rozhodovanie je rozdrobené na veľa "kompetentných" / okrem SPS cez MZ po komory jednotlivých odborov/. Skumulovaním všetkých požiadaviek na úplne legálne vykonávanie psychoterapie človek príde k záveru, že je to v podstate nesplniteľné.
Nemyslím si, že som "ostrieľaný" terapeut, to ani zďaleka. Psychoterapiu ako povolanie beriem vážne a s pokorou.
Vzdelávanie, osobné skúsenosti, prax, supervízie psychoterapeutov a odborná flexilbilná inštitúcia s právomocami o rozhodovaní o pravidlách ako navrhuješ / a viem, že nie si jediná v SPS/ - už mi nepríde budúcnosť v tejto profesii taká bezútešne beznádejná!
Prepáč, že tykám, nikdy som osobne s tebou nebola , hoci na stránkach som často. Teším sa na videnie .
S pozdravom
Dušana Štrbáková
časť 1/2
Hanka, ja nemám nič proti organizovaniu psychoterapeutov na báze dobrovoľnosti, ani nič proti interným pravidlám jednotlivých inštitútov a psychoterapeutických spoločností, vyplývajúcich zo vzájomnej, slobodnej a dobrovoľnej dohody oboch strán. To s čím nesúhlasím je vynucované dodržiavanie pravidiel prostredníctvom legislatívy. Pravidlá tak neplatia len pre tých, ktorí chcú byť dobrovoľne členmi inštitútov alebo psychoterapeutických spoločností (a byť tak na zozname terapeutov danej inštitúcie), ale sú pod hrozbou sankcií vnucované aj tým, ktorí majú odlišnú víziu psychoterapie. Čo dáva nejakej autorite alebo inštitúcii právo rozhodovať čo je a čo nie je psychoterapia, kto môže alebo nemôže byť psychoterapeut?
Ak ide o rozvoj psychoterapie, najväčší rozmach (rozkošatenie sa do všemožných smerov) nastal v dobe, keď psychoterapia ešte nebola regulovaná legislatívou. Vďaka tomu množstvo Freudovych odpadlíkov po vylúčení z Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti mohlo slobodne zakladať vlastné psychoterapeutické smery a inštitúty. Keby súčasné legislatívne pravidlá platili v dobe Freuda, možno by dnes mainstreamová psychoterapia nebol obohatená o Systemický model rastu, či niektoré iné prístupy. Súčasné pravidlá (a nie len na Slovensku ale aj v Európe, či USA) hrajú do karát tradičným, historicky etablovaným psychoterapeutitickým smerom, ktoré majú masívnu základňu stúpencov a silný lobing. Nové progresívne prístupy, ktoré vznikli za posledných 10-20 rokov de facto nemajú šancu zaradiť sa medzi túto „elitu“ a získať tak oficiálne uznanie a akreditácie pre svoje výcviky. Koľko slovenských psychoterapeutov získalo certifikát vďaka výcviku v Acceptance & Commitment Therapy, Coherence therapy, Hakomi, či v ďalších inovatívnych prístupoch? Stavím sa, že množstvo príslušníkov slovenskej psychoterapeutickej komunity o väčšine z nich doteraz ani nepočulo.
časť 2/2
Na rozdiel od predstaviteľov SPS, ktorí pociťujú neurotickú potrebu ochraňovať psychoterapiu pred domnelými nepriateľmi (naozaj vážne, kto u nás ohrozuje psychoterapiu?), ja sa snažím iba riadiť Perlsovým krédom:
“Ja robím moju vec a ty robíš tvoju.
Nie som na svete preto, aby som žil podľa tvojich predstáv,
A ty nie si na svete preto, aby si žil podľa mojich.“
Nevadia mi preto pravidlá, na ktoré pristúpili členovia SPS, vadí mi len to, že SPS ma núti žiť podľa svojich predstáv, pokiaľ chcem na Slovensku vykonávať psychoterapiu.
Stojím si za tým, že garantami odbornosti by mali byť výhradne len inštitúty a asociácie, nie štát. Nemalo by nič brániť tomu, aby si každý konkurenčný inštitút, či konkurenčná asociácia nastavila latku inak. Pokiaľ by každý inštitút transparentne zverejňoval zoznamy svojich absolventov a detailné kritéria vzdelávania, bola by to plne dostačujúca ochrana klientov pred šarlatánmi. Klient by mal vždy možnosť na základe voľného prístupu k informáciám overiť si kde a za akých podmienok získal jeho terapeut kvalifikáciu. Pre jedného klienta by tak mohol byť dostatočný odborník iba ten, kto absolvoval vzdelávanie ktorého súčasťou bola aj prax na psychiatrii a pre iného, anti-psychiatricky orientovaného klienta by to naopak mohlo byť signálom ku komu neísť. Ak ťa k tomu napadajú nejaké výhrady, prečo by to takto nemohlo fungovať, budem ti veľmi vďačný.
Toto cestou Ti chcem popriať aj všetko dobé do nového roku v osobnom aj pracovnom živote. Teším sa na ďalšiu plodnú diskusiu. :)
Jarko, súčasná legislatíva regulujúca certifikačné psychoterapeutické vzdelávanie psychoterapeutov je výsledkom dlhodobej spolupráce zástupcov štátu (MZ SR) a zástupcov psychoterapeutov (SPS) a osobne ju považujem za funkčný a užitočný kompromis. Inštitútom zastupujúcim jednotlivé psychoterapeutické smery dáva značnú mieru slobody a právomoci určovať náplň a priebeh psychoterapeutického vzdelávania. Pravidlá, ktoré prestávajú vyhovovať potrebám praxe, sa priebežne aktualizujú. SPS komunikuje s MZ SR a pracuje na vytvorení nadrezortného rámca pre výkon psychoterapie.
Máš pravdu, súčasné pravidlá viac vyhovujú tradičným, historicky etablovaným psychoterapeutickým smerom a mne sa to zdá byť úplne prirodzené. Novým prístupom, ktoré presvedčivo preukážu svoju životaschopnosť a kompatibilitu s požiadavkami psychoterapeutickej teórie a praxe, nič nebráni začleniť sa a získať primeraný vplyv na aktualizáciu pravidiel. Ako členka výboru SPS som svedkom toho, že SPS pristupuje k novým podnetom seriózne a ústretovo.
Tvoje presvedčenie, že predstavitelia SPS „pociťujú neurotickú potrebu ochraňovať psychoterapiu“ a že SPS ťa „núti žiť podľa svojich predstáv“ nezdieľam a nebudem ho komentovať.
K predstave o garantovaní odbornosti výhradne inštitútmi a asociáciami dodám len to, že kým štát v značnom rozsahu financuje a riadi rezorty ako zdravotníctvo, školstvo a sociálna práca, myslím si, že je múdre so štátnymi orgánmi kooperovať a aj prostredníctvom legislatívy a finančných zdrojov rozširovať priestor pre psychoterapeutické služby.
Všetko dobré v osobnom a pracovnom živote prajem aj ja Tebe.
Akú podobu by mal mať nadrezortný rámec pre výkon psychoterapie? Bude možnosť legálne vykonávať psychoterapiu ako SZČO (viazaná živnosť s podmienkou psychoterapeutického vzdelania)/s.r.o. aj mimo rezort zdravotníctva (bez nutnosti zakladania zdravotníckeho zariadenia/licencie na zdravotnícku prax)? Alebo ju bude možné vykonávať len v zamestnaneckom pomere s inštitúciami, ktoré spadajú pod jednotlivé rezorty?
tualizáciu pravidiel."
Polarizácia psychoterapeutickej scény nie je len prípad Slovenska. Veľká Británia momentálne plánuje legislatívne zakotvenie štátnej regulácie psychoterapie. Doteraz tam psychoterapeutická scéna fungovala na báze dobrovoľnej samoregulácie - garantami odbornosti boli jednotlivé inštitúty, konkurenčné lokálne a celonárodné asociácie. Každý psychoterapeut sa mohol slobodne rozhodnúť, či prijme podmienky jednej, či viacerých inštitúcii a dostane sa tak na ich zoznam terapeutov, alebo sa neupíše nikomu a bude podnikať na vlastnú päsť bez podpory akejkoľvek organizácie. Klienti boli zodpovední za preverenie si svojho terapeuta, kde a za akých podmienok získal kvalifikáciu.
Plánované zavedenie jednotných certifikačných kritérií, začlenenie výkonu psychoterapie pod rezort zdravotnícka a umožnenie praxe iba štátom certifikovaných psychoterapeutov (ochrana titulu "psychoterapeut") vyvolalo silnú vlnu odporu. Tisíce britských psychoterapeutov je presvedčených, že štátna regulácia a jednotné kritériá sú v rozpore s filozofickými princípmi prístupov, ktoré zastávajú. Dokonca vznikol aj organizovaný odboj zastúpený dvoma organizáciami: Coalition Against Over-Regulation of Psychotherapy (www.coregp.org) a Alliance for Counselling and Psychotherapy (www.allianceforcandp.org).
Nakoľko je psychoterapia tvorivým umením a nie medicínskou vedou, zjednotenie nebude nikdy možné, bez zabitia samotnej podstaty psychoterapie. Práve večne trvajúca polarizácia a tvorivé napätie medzi stúpencami jednotlivých táborov je hnacím motorom vývoja psychoterapie – umenia vyslobodzovať zo subjektívneho utrpenia.
Stanovisko PhDr. Juraja Barbariča k akreditáciám výcvikov:
http://jurajbarbaric.eu/kurzy-a-vzdelavani/stanovisko-k-akreditacim
Zverejnenie komentára