Kedy je striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa?

1. Párová väzba - partnerské puto medzi rodičmi a dieťaťom

Dieťa pre svoj zdravý vývin a rast potrebuje kooperatívny a láskyplný vzťah medzi svojimi rodičmi, tzv. zdravú párovú (partnerskú) väzbu alebo puto so vzájomnou úctou. Dobré partnerské puto uľahčuje dvojici riešiť vyskytujúce sa rozpory a konfliktné situácie. V rodičovskom prostredí s rozvinutým párovým putom dieťa môže prežívať bezpečie, s istotou sa úspešne vyvíjať a prirodzene sa učiť od rodičov ako dôveryhodných modelov všetkému, čo v živote bude potrebovať. Rodičia s dobrou párovou väzbou prispievajú k najlepšej biopsychosociálnej výžive, vnútornej stabilite, integrite a sebaistote dieťaťa. Viaceré výskumné práce potvrdzujú príčinnú súvislosť medzi dysfunkciami párového vzťahu rodičov a vznikom porúch psychického vývinu, osobnosti alebo správania u detí (napr. in Matějček, Langmeier, 1986)

Chronické a neriešené partnerské konflikty rodičov pri narušenej párovej väzbe, ktoré prispievajú k rozvodu manželstva a rozpadu nukleárnej rodiny a majú tendenciu pokračovať aj po rozchode manželov, sú pre dieťa najnebezpečnejším dopadom.

Svojou podstatou navodzujú u dieťaťa pretrvávajúci hlboký vnútropsychický konflikt – medzi potrebou a špecifickou túžbou dieťaťa svoju matku a otca na jednej strane milovať a byť k nim lojálny a blízky a na druhej strane v prípade ubližovania si rodičov navzájom (alebo aj pri ubližovaní dieťaťu) má dieťa inštinktívnu tendenciu preberať kontrolu a redukovať ohrozenie a približovať sa k bezpečnejšiemu alebo „slabšiemu“ rodičovi a vzďaľovať sa od autoritatívnejšieho alebo agresívnejšieho rodiča. Tým sa dostáva do konfliktných dvojitých a protichodných väzieb s dvojitými nezlučiteľnými správami - od rodičov a svojich vlastných významov. Keďže dieťa nemá vyvinuté nástroje ani dostatočnú psychickú kapacitu na zvládanie takéhoto preťaženia, vnútorná polarizácia síl oslabuje ešte sa len tvoriacu identitu dieťaťa. Ďalším významným negatívom je okrem intrapsychického konfliktu aj strata bezpečia, istoty, obava zo straty lásky, vzťahu, domova, perspektívy a nádeje, až po úroveň prežívania existenciálnej straty a ohrozenia na úrovni prežitia.

Ak matka a otec svoje dieťa milujú a každý chce predísť alebo zabrániť negatívnemu dopadu vzájomných konfliktov a pomôcť svojmu dieťaťu dostať sa už zo vzniknutých problémov, ktoré sa prejavujú v narušenom psychickom ale aj telesnom zdraví, mali by si urovnať svoj vzájomný partnerský vzťah a komunikáciu. V prípade rozhodnutia partnerov ukončiť svoje partnerské spolužitie rozvodom táto požiadavka sa nestráca, naopak sa stáva dominantnejšou.

2. Primárna väzba matka - dieťa

Dieťa si po počatí a narodení vytvára svoju primárnu väzbu - jedinečné puto so svojou matkou. Umožňuje mu plynulú kontinuitu prechodu z vnútromaternicového prostredia do externého sveta, ktorý je pre dieťa bez matky ohrozujúci množstvom nekontrolovateľných a aj nepríjemných podnetov. Matka je zdrojom bezpečia, ochrany a výživy, podmienkou na prežitie dieťaťa. V prípade, že sa oň z nejakých dôvodov (biologických, sociálnych, psychických - napr. po úmrtí, pri ochorení a pod.) nedokáže (nechce, nevie, nemôže) postarať, jej primárnu úlohu musí prebrať iná dospelá osoba - otec, stará matka, náhradná matka, aby dieťa vôbec prežilo. Separáciou od svojej biologickej matky však dieťa vždy prežije prvú významnú existenciálnu stratu prvej osoby, s ktorou sa už prenatálne spojilo jedinečným spôsobom. Táto strata môže mať významné dôsledky, najmä ak sa udeje pri separácii dieťaťa od matky vo vývinovo citlivých obdobiach, akým je najmä obdobie do troch rokov veku dieťaťa, kedy aj po prestrihnutí pupočnej biologickej šnúry pri pôrode je dieťa stále ešte spojené so svojou matkou „psychologickou pupočnou šnúrou“. Dieťa je totiž až do vytvorenia svojho vlastného ja (prvé uvedomovanie si svojho JA sa objavuje okolo 3 rokov) biopsychosociálne integrované do jednotky so svojou matkou. Proces mentálno-emocionálneho vyzrievania a osamostatňovania prebieha postupnou separáciou od matky aj v predškolskom veku.

3. Sekundárna väzba medzi dieťaťom a otcom

Úlohou otca je chrániť a podporovať primárnu väzbu medzi matkou a jeho dieťaťom.

Matka však začleňuje otca a prizýva ho k starostlivosti o dieťa už skoro po narodení, aby sa mohla začať postupne formovať aj ďalšia vývojovo dôležitá sekundárna väzba medzi dieťaťom a jeho otcom - ďalšie jedinečné psychické puto, ktoré dieťaťu otvára iné vzťahy okrem primárnej osoby matky ku svetu a pomáha formovať jeho osobnosť. Matka pritom zostáva tou centrálnou osobou, ku ktorej sa dieťa navracia. Je dôležitým mostom medzi dieťaťom a jeho otcom. Táto okolnosť je daná biologickými a psychologickými determinantami ľudského rodu, nie je spôsobená sociálnou, kultúrnou alebo rodovou preferenciou, ako sa v prípade sporov neraz mylne predpokladá alebo ako ju tieto činitele môžu sekundárne alterovať.

4. Komplementarita primárneho a sekundárneho puta

Primárne a sekundárne puto k rodičom sú pre dieťaťa dôležité, univerzálne majú komplementárny, nie konkurenčný charakter. Dieťa sa z bodu istoty - náručia matky pohybuje smerom k dynamickému svetu, ktorý reprezentuje otec a potom sa cyklicky vracia do bodu psychickej a emocionálnej koncentrácie a stability, kde môže čerpať výživu, oddych a podmienky pre dôveryhodné a pokojné spracovanie zažitých dôležitých podnetov

Prechod a separácia dieťaťa od matky k otcovi a naopak návrat od jedného rodiča k druhému majú byť kontinuálne, založené na dôvere neohrozujúceho, nestresujúceho, netraumatizujúceho (tzn. nenásilného) láskyplného odovzdávania dieťaťa (tzn. v jeho najlepšom záujme).

Rodičia sa potrebujú učiť prispôsobovať potrebám dieťaťa, nie je úlohou dieťaťa sa prispôsobovať potrebám rodičov, keďže na to nemá potrebnú výbavu a zostáva v závislej pozícii.

Aj keď je táto úloha po narodení potomka nová a vyžaduje nové rodičovské kompetencie, rodičia sa potrebujú učiť pri tomto procese „úspešného rodičovania“ navzájom kooperovať. Táto úloha nadobúda na význame pri rozpade párovej väzby a musí sa udiať aj po rozvode partnerov s inštitucionálnou profesionálnou podporou a asistenciou pracovníkov kompetentných, na túto úlohu zákonom určených inštitúcií (OSPODSK a PPS ÚPSVaR - oddelenia sociálnoprávnej ochrany deti, sociálnej kurately a poradensko-psychologických služieb úradov práce, sociálnych vecí a rodiny).

5. Ak puto - väzba nefunguje

Ak sa objaví dysfunkcia v primárnej väzbe matky k dieťaťu alebo táto zo závažných dôvodov absentuje, môže aj otec plniť úlohu materskej osoby, s vedomím, že dieťa prežilo významnú stratu svojej materskej osoby (viac o stratách tejto vzťahovej väzby in Hašto, 2005). Na túto zložitú úlohu „matky“ potrebuje byť tiež náležite psychicky pripravený, aby mohol byť primerane zodpovedný a emocionálne zrelý. V tom prípade ale nebude môcť plniť svoju typickú sekundárnu väzbu voči dieťaťu, keďže dieťa sa k nemu bude vzťahovať ako k „centrálnej materskej osobe“. Nie je v záujme dieťaťa, aby sa otec usiloval byť mu obrazne povedané „matkou“ alebo matkinou konkurenciou vtedy, keď jeho matka je psychicky zodpovednou a emocionálne kompetentnou materskou osobou. A to ani vtedy, ak on sám musí zvládať porozvodové straty, vrátane straty rodiny a ďalšie nevýhody, ak nežije ďalej spoločne v domove svojho dieťaťa.

V záujme dieťaťa však nie je ani to, aby ho matka, najmä v najútlejšom veku, opúšťala ako materská osoba z iných vlastných dôvodov a stratou jedinečnej primárnej väzby ohrozovala formovanie podstaty - identity svojho dieťaťa. Takáto ohrozujúca skúsenosť vedie k potrebe kompenzácie takejto straty prostredníctvom náhradných osôb s rizikom dlhodobo pôsobiacich negatívnych, často celoživotných následkov takejto závažnej zmeny.

V prípade nefungujúceho sekundárneho puta otca k dieťaťu túto úlohu nemôže plniť matka, ale skôr iná dospelá osoba - môže to byť rodič matky, jej súrodenec alebo nový partner, najlepšie ak je takouto osobou muž. Nie je úlohou matky nahrádzať biologického otca iným mužom, pre dieťa má význam, ak matka podporuje sekundárne puto biologického otca, ktoré je aj po rozvode základom vytvárania ďalších vzťahov dieťaťa k iným ľuďom a svetu.

Starostliví a milujúci rodičia nekalkulujú s výmenou alebo súperením vo svojich rolách a putách a usilujú sa kooperovať a dopĺňať vo svojich rodičovských funkciách. Konajú v záujme dieťaťa, aby malo jeden domov, jednu svoju postieľku, jednu mamu a jedného ocka, jedno celistvé ja, jednu dôveru a jeden svet. Učia ho, že si zaslúžia jeho dôveru a úctu. Opakovane nespôsobujú sklamanie, prispôsobujú a menia svoje plány a potreby, aby rodičovsky saturovali potrebu istoty a bezpečia svojho dieťaťa všade tam, kde by mohlo byť ohrozené alebo neošetrené.

6. Potreby dospelých vs. potreby dieťaťa

Pre dospelých je ťažké zvládať vlastné strachy, smútok a sklamanie, hnev a zranenie a súčasne ich a seba kontrolovať pred dieťaťom bez ich prenosu do detského sveta. Rozvod a chronické konfliktné porozvodové vzťahy s bojom o dieťa alebo o moc proti sebe kontaminujú intrapsychickú stabilitu a istotu dieťaťa množstvom náročných emócií - panikou, úzkosťou a strachom, hnevom a zlosťou, smútkom, bezmocnosťou, beznádejou, pocitom viny, hanby, až po prežívanie hrôzy, znechutenia či nenávisti k jednému alebo obom rodičom alebo k sebe samému... Tieto stavy nie sú v „najlepšom záujme dieťaťa“ a chronickým opakovaním vyvolávajú psychopatologické zmeny.

Striedavá osobná starostlivosť, resp. sťahovanie sa z domova matky do domova otca a naopak je len jedno z možných riešení, ktorého indikácia musí byť starostlivo zvážená a zodpovedne uvedená do praxe ako taká forma rodičovskej starostlivosti o dieťa, na ktorú sú dieťa a obaja rodičia dôkladne pripravení. Nie je a nemalo by byť najmodernejšou výsadou „emancipovaných rodičov“ dosiahnuť svoje a vyhrať v spore nad ex-partnerom. Takáto motivácia by sa mala stať kontraindikáciou tejto formy starostlivosti, lebo nie je v najlepšom záujme dieťaťa.

O striedavej osobnej starostlivosti možno uvažovať v takýchto prípadoch:

ak zlyhajú iné, pre dieťa vhodnejšie spôsoby,

ak dieťa má na jednom mieste svoj stály, obomi rodičmi rešpektovaný domov namiesto dvoch schizoidných domovov, aké by si jeho rodičia ani ostatní dospelí sami pre seba nikdy nezvolili,

ak je dieťa staršie ako 3 roky, resp. je schopné separácie od materskej osoby, s ktorou má vytvorenú bezpečnú primárnu väzbu a ak má vytvorenú aj bezpečnú sekundárnu väzbu s otcom,

ak má dieťa možnosť prežívať pozitívnu skúsenosť zo vzájomnej kooperácie a komunikácie rodičov namiesto konfliktu, teda ak v prípade porozvodových konfliktov rodičia dostatočne pracujú na takejto spolupráci aj pod supervíziou a vedením odborníka,

ak sa rodičia pripravia na proces, frekvenciu, čas a spôsob odovzdávania dieťaťa podľa jeho veku, potrieb a po pozitívne orientovanej príprave dieťaťa na prechod a pobyt s druhým rodičom a návrat od neho,

ak obaja rodičia pri tomto pobyte zodpovedne dodržiavajú stanovené pravidlá a podmienky a uspokojivo kooperujú pri odovzdávaní,

ak v prípade nedostatkov konzultujú prípadné problémy s odborníkom a riešia ich s ním spoločne v trojici, resp. v niektorých indikovaných prípadoch aj so začlenením dieťaťa,

ak sa nevyskytuje žiadna forma ohrozenia alebo násilia, či iného traumatizovania dieťaťa zo strany rodiča a obaja rodičia primerane plnia svoju rodičovskú rolu a vytvárajú pozitívnym spôsobom svoju špecifickú väzbu s dieťaťom bez preberania rodičovskej kompetencie druhého rodiča na seba alebo bez delegovania svojej rodičovskej kompetencie na iné osoby v rodine - na starých rodičov, svojich súrodencov, súrodencov dieťaťa, svojich životných partnerov a i.


PhDr. Hana Ščibranyová,
klinická psychologička,
psychoterapeutka pre jednotlivcov, páry a rodiny

Použitá literatúra:

Matějček Z., Langmeier J.: Počátky našeho duševního života. Panorama, Praha, 1986, 367 s.
Satirová V.: Společná terapie rodiny. Portál, Praha, 2007, 216 s.
Young S., Zahnd, W.: Väzby v bazálnej rodinnej triáde. Nepublikované prednášky výcviku, Růžďka, 2000.
Hašto, J.: Vzťahová väzba: Ku koreňom lásky a úzkosti. Vydavateľstvo F, Trenčín, 2005.

Súvisiace stránky:

Ščibranyová H.: Aký je najlepší záujem dieťaťa?

...