Záhady v partnerských vzťahoch 1

PhDr. Anna Rybáriková
Krátka exkurzia do obsahu seminára realizovaného dňa 15.9.2012 v Košiciach v rámci cyklu Vzťahy naše každodenné.

V. Satirová pomenovala špecifické túžby, ktoré sú vlastné každému človeku, a ktoré sú hnacím motorom konania. A okrem túžby človeka byť milovaný mamou, otcom, či samým sebou, k nim patrí túžba byť milovaný spriaznenou dušou, mať spriaznenú dušu. Je to tak?

Od detstva sú v našich životoch prítomní ľudia z našej rodiny – dospelí, či súrodenci. O ich priazeň, či lásku nemusíme bojovať (aj keď niekedy áno), ale sú s nami bez našej voľby, nášho výberu. Ale hľadanie kamaráta, priateľa, partnera je už iný proces. Musíme do neho zapojiť seba samých, svoje obrazy o sebe, o druhých, naše očakávania od druhého, ale aj od vzťahu, naše pocity z kontaktu, blízkosti, zo zážitkov, delenie sa o radosti, či žiale. Hľadanie partnera v dospelosti sa začalo kdesi dávno už v minulosti. Cez spôsob, ako sme si vytvárali priateľstvá (v bydlisku, či v škole alebo v záujmových krúžkoch). V období, kedy sme ešte o partnerskej láske nevedeli, či neuvažovali, keď sme hľadali len kamaráta, priateľa, niekoho seberovného, kto nás nevychováva, kto nie je dospelou autoritou. Ale pre koho aj my budeme dôležití, kto bude stáť o našu spoločnosť, náš názor, naše počúvanie. Kto si koho vtedy vyberal? Čím sa vzťah udržiaval? Ako vydržal zaťažkávacie skúšky zmien, odlúčenia, iných názorov? Vytrval doteraz? Alebo bol krátkodobý a rýchlo upadol do zabudnutia a bol nahradený iným? Súčasný partnerský (manželský) vzťah je z veľkej časti veľmi podobný charakteru priateľských vzťahov z minulosti. A ak máme záhadu v súčasnom vzťahu, možno nájdeme odpoveď aj pátraním po charaktere priateľstva v detstve. A vôbec nevadí, že ak ako žena mám teraz partnera-muža, ale v detstve som mala kamarátku-dievča. Pretože v partnerstve (manželstve) musí byť okrem lásky prítomné aj priateľstvo - s rešpektom a akceptáciou.

Aj v kamarátskom vzťahu v detstve, aj v partnerskom vzťahu v dospelosti zohrávajú úlohu hranice. Hranice telesné i hranice psychické. Hranice, ktoré dovolíme prekročiť spriaznenej duši a iným nie, ale i hranice, ktoré nám dovolí prekročiť ten druhý. A aby to nebolo také jednoduché – musíme sa spoľahnúť aj na to, či sme schopní vytušiť hranice druhého a naopak. Keďže to nie je len o rozprávaní, ale aj o neverbálnej citlivosti, dovolili sme si spraviť cvičenie rozvíjajúce našu schopnosť vnímať svoje vlastné hranice i hranice druhých. A uvedomiť si, že mať hranice je normálne, a že je normálne mať aj s rôznymi ľuďmi hranice na rôznu vzdialenosť. A je to aj cvičenie, ktoré môže napovedať, prečo partnera nemáme alebo strácame.

Ak sme sami pre seba niekedy záhadou, tak určite je pre nás často záhadou aj náš partner (priateľ, manžel). Aj tu však platí, že čím lepšie poznáme sami seba, tým lepšie môžeme porozumieť aj tomu druhému. Často bývajú odpovede na záhady ukryté v nás, v našej minulosti, či v našom spôsobe poznania seba samých..

PhDr. Anna Rybáriková

lektorka

...