Inštitút Virginie Satirovej: Virginia Satirová

O smrti človeka, najmä človeka, ktorý sa teší veľkému obdivu, aký obklopoval Virginiu, sa niekedy vytvárajú mýty. Hoci je nasledovný príbeh vo všeobecnosti pravdivý, môžu v ňom byť nejaké mýty.

Jednou z našich najväčších úloh v živote je prechod z tohto života do smrti. Je to ťažká úloha nielen pre toho, kto odchádza, ale aj pre tých, ktorí ostávajú. Virginiina choroba a smrť neboli výnimkou. Bola to výzva pre ňu, pre jej rodinu a priateľov a mnohých ľudí, ktorých sa v živote dotkla. Virginia zvykla hovorievať, že bude žiť 100 rokov. Rozprávala o oslave svojich 75. narodenín, na ktoré chcela pozvať matku Terezu. Zomrela vo veku 72 rokov, čo bolo príliš skoro aj pre ňu, aj pre mnohých, ktorých tu zanechala.

Koncom mája 1988 sa Virginia necítila dobre. V júni sa zúčastnila Výročnej schôdze Avanty a tam sa sťažovala na bolesti brucha. Napriek tomu realizovala svoje plány na leto. V júli išla do Crested Butte v Colorade, kde pracovala ako riaditeľka výcviku I. a II. modulu procesovej komunity Medzinárodného letného satirovského inštitútu. Na týchto výcvikoch pracovala aj s členmi Avanty ako trénermi. II. úroveň procesovej komunity začala najprv a Virginiine bolesti sa natoľko zhoršili, že musela ísť do nemocnice v Grand Junctione. Diagnóza znela nádor na pankrease, ktorý môže byť zhubný.

Bolo jasné, že Virginia sa musí liečiť, a tak v sprievode členky Avanty Diany Hallovej odišla do Palo Alto. Prijali ju do Stanfordskej nemocnice. Správy odtiaľ boli vážnejšie. Mala rakovinu, ktorá sa rozšírila na pečeň aj pankreas. Bolo jasné, že Virginia sa nemôže vrátiť na výcvik. To jej robilo veľké starosti a začala zariaďovať veci tak, aby výcvik mohol pokračovať bez nej. Vtedajšia prezidentka Avanty Marilyn Peers odišla za ňou do Kalifornie, aby sa porozprávali o budúcnosti Avanty.

Možnosti liečby „zahrnovali chemoterapiu a ožarovanie, ale boli považované len za paliatívne. Rozhodla sa namiesto toho skúsiť liečbu pomocou stravy a liečiť sa doma.“ (The Satir Model, 328) Niekoľko jej priateľov prišlo ku nej domov a dvadsať štyri hodín denne sa o ňu starali. Iní ostávali v modlitbách a podporovali ju na diaľku, listami a telefonátmi.

Laura Dodsonová podáva vo svojom článku „Proces umierania uvedomelej ženy – Virginie Satirovej“ veľmi presnú a citlivú správu z prvej ruky o Virginiinej príprave na smrť. Laura píše o strachoch a bolesti, ktoré Virginia v posledných dňoch prežívala, ako aj Virginiinom postoji k vlastnej smrti. Virginia prevzala zodpovednosť za svoju smrť tak, ako za všetko vo svojom živote. Doma bojovala s chorobou pomocou stravy: čistiacej diéty, vitamínov a minerálov. Koncom augusta ju dávenie a bolesti prinútili prestať s liečbou. Viac odpočívala a bola tichšia. Laura si spomína na jej slová:

„Laura, čo by si povedala na to, keby som teraz chcela uskutočniť svoj prechod na druhý svet?“ Nasledovalo opäť ticho. Také hlboké slová, hlboká chvíľa. Sedeli sme potichu niekoľko minút. Počula som sa ako odpovedám: „Virginia, ak si presvedčená, že to je pre teba to správne, pomôžem ti.“ Otvorila oči a na tvári sa jej objavil žiarivý úsmev, ktorý som tak dobre poznala. Oči sa jej zaleskli: „Mám 72 rokov, prežila som dobrý život.“ Dívali sme chvíľu jedna druhej do očí.

Laura pokračuje: „Po hodine som sa naklonila ku nej a opýtala som sa jej, ako teraz vidí svoje rozhodnutie. „To je jediná vec, ktorá mi dáva vnútorný pokoj,“ odpovedala mi tichým a presvedčivým hlasom. Onedlho oznámila Virginia svoje rozhodnutie rodine a priateľom. Nadiktovala aj správu pre tých, ktorí nemohli byť pri nej osobne:

„Všetkým priateľom, kolegom a rodine: posielam vám lásku. Podporujte ma, prosím, pri prechádzaní do nového života. Nemám vám ako inak poďakovať, len takto. Všetci ste hrali dôležitú úlohu v mojom rozvoji k láske. Výsledkom bol môj plný a bohatý život, takže odchádzam veľmi vďačná.
Virginia“

Posledné dni Virginie boli veľmi pokojné. Viac spala, menej rozprávala a počúvala hudbu. 9. septembra prišiel list na rozlúčku od jej príbuzných. Virginia zomrela nasledujúci deň, 10. septembra 1988. Laura si na tie chvíle spomína takto:

„Keď vydýchla svoj posledný jemný výdych bez toho, aby zápasila, zhromaždili sme sa okolo jej postele a chytili sme sa za ruky. Opäť tu bol extatický pocit, hoci poznamenaný hlbokou stratou. Vychádzal z jej tela! Takmer bez rozmýšľania prebehli nejaké rituály. Jonathan, jeden z jej lekárov, ktorý bol žid, vykonal obrad zo svojej tradície: rozbil pohár ako symbol prechodu. Tichým hlasom sme sa ku nej prihovárali. Niektorí spievali.“ (186 –187)

„Ešte pred smrťou povedala Virginia, že chce byť spopolnená. Jej popol bol prevezený na horu Crested Butte, kde si kúpila miesto na cintoríne. Pamätám sa, že sa nás viacerých pýtala, či si nechceme kúpiť miesto spolu s ňou, pretože by nás to vyšlo lacnejšie. Pohrebný obrad na hore Crested Butte sa odohral za prítomnosti príbuzných a priateľov. Jej hrob je jednoduchý, ale krásny. Udržuje ho jeden z jej priateľov – Allen Cox. Z toho miesta nám Virginia pripomína svoju lásku k prírode, k horám a k ľuďom.“

začiatok

Spracoval PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Momentky
Rodina
Štúdium
Učiteľka
Terapeutka
Priekopníčka
Choroba a smrť

V tomto roku organizujeme niekoľko seminárov zameraných na rodinu a vzťahy
podľa Modelu Virginie Satirovej: