Inštitút Virginie Satirovej: Rodinný lekár budúcnosti? (2/4)

Rodinný systém a chronické ochorenie alebo porucha.

Popis prípadu: Dr. Jonesová, rodinná lekárka manželov Marty a Samuela, diagnostikovala zriedkavú formu rakoviny u ich štvorročného syna-predškoláčika. Samuel spolu s ostatnými tromi staršími dcérami sa pokúšali žiť normálnym životom, kým matka Marta spolu s malým Alenom strávili dlhé obdobie svojho života na detskom onkologickom oddelení vo vzdialenejšej nemocnici, kde prebiehal súčasne aj výskum. Po celý rok to bolo s Alenovým životom neisté. Potom začala odrazu choroba ustupovať. Rodina prešla z krízového ročného spôsobu existovania do pokusu znovu obnoviť svoj normálny životný štýl. Normalita sa im však nehľadala ľahko. Marta trpela PTSD typom symptómov s flashbackmi. Do jej vedomia sa vtierali zvuky, obrazy a zápachy z detského onkologického oddelenia. Dr. Jonesová odoslala Martu do psychoterapeutickej starostlivosti, aby sa liečila z traumy. Medzitým ďalší členovia rodiny začali prejavovať známky stresovej reakcie. U jedného zo starších detí sa rozvinula depresia, následne sa musela medikamentózne a psychoterapeuticky začať tiež liečiť. Ďalšie z detí začalo malého Alena nenávidieť. Objavilo sa aj podozrenie, že toto dieťa mohlo menšieho brata aj fyzicky napadnúť.

Dr. Jonesová sledovala ďalej túto rodinu a tiež spolupracovala s rodinným terapeutom. Súbežne sa riešila aj otázka ďalšej onkologickej liečby a separácie manželov. Marta a Samuel žili oddelene po celý rok, obaja sa snažili urobiť čo najviac pre to, aby ich rodina prežila a skutočne to aj veľmi dobre dokázali.

Ako liečba pokračovala, Marta bola schopná vyjadriť svoje pocity osamelosti a izolácie, ktoré si prežila v období, keď zostala po boku syna počas jeho onkologickej liečby. Nosila v sebe nevedomú zášť voči manželovi za to, že jej nebol nablízku v nemocnici počas tohto náročného obdobia. Tieto pocity sa u manželov vyplavili navonok v podobe napätia, ktoré pociťovali aj ich deti. Rodinné napätie spôsobilo depresiu, hnev a výbušné správanie u detí. Výčitky zanechali stopy aj v sexualite Marty, ktorá sa stala pasívnejšou, a to len ďalej prehlbovalo napätie medzi ňou a Samuelom.

Rodinná terapia napomohla aj Samuelovi vyjadriť jeho strachy a frustrácie. Mohol prehovoriť o tom, aké náročné bolo pre neho zostať doma, keď vedel, že život jeho syna visel na vlásku. Samuel mohol vyjadriť aj to, že nedokázal prijať podporu lekárskeho tímu. Nebol schopný svojej žene vyjadriť, čo skutočne cítil zo strachu, že ešte viac prispeje k jej bremenu. Takto izolovaný od manželky a syna, potlačil v sebe svoje pocity. Na oplátku zažil od svojej ženy odmietnutie. Samuel začal byť depresívny.

V rodinnej terapii aj staršie deti mohli vyjadriť svoju nespokojnosť zo straty svojej matky, ktorá trvala rok. Cítili sa akoby ich rodičia ignorovali, keď svoju pozornosť zamerali na boj mladšieho súrodenca o život. Rodinná terapia trvala vyše roka po tom, ako sa ich rozbitá rodina usilovala vysporiadať s následkami ochorenia na vzájomné vzťahy a život..

Rozšírená rodina: Obaja, Marta aj Samuel, boli vo svojich pôvodných rodinách jedináčikmi. Martin otec bol invalidný, a starala sa o neho jeho manželka, Martina matka a otec žili v Novej Scotii, tam kde vyrastala aj Marta. Samuelovi rodičia sa usilovali svojmu synovi pomôcť postarať sa o všetky tri dcéry. Nemali výraznejšie zdravotné problémy.

Obdobne ako táto kazuistika, aj viacero ďalších štúdií (Zwillich, Katon, Kessler a Thompson, 1997) poukazuje podľa hore uvedených autorov na to, že praktickí lekári sa často v rámci svojej lekárskej praxe zaoberajú aj problémami súvisiacimi s duševným zdravím svojich pacientov a/alebo s ich psychosociálnymi problémami. Napríklad Zwillichova štúdia kvantifikovala, že z 53 hodinového týždňového pracovného času lekár venuje mentálnym problémom pacienta priemerne 12.1 hodiny. V roku 1987 Kessler zistil, že 7-9% žien-pacientiek a 3-6% mužov-pacientov praktického lekára mali predtým diagnostikovanú depresiu. Thompson v roku 1999 na vzorke 226 pacientov objavil, že až 10% pacientov spĺňa kritériá pre diagnózu depresie, 4% pre dystýmiu a 8% pre obe diagnózy. Liebermann dokonca v roku 2001 vyhlásil, že „snáď dve tretiny až tri štvrtiny pacientov v ambulancii praktického lekára prejavuje signifikantné psychodynamické alebo behaviorálne problémy ako napr. depresiu alebo anxietu“.

Výskumy, ale aj klinická prax ďalej ukazujú, že tí pacienti, ktorí boli zasiahnutí chronickým ochorením alebo poruchou a ich rodiny sa ocitajú pod značným psychosociálnym stresom a majú tendenciu prinášať celkom komplexné biopsychosociálne problémy priamo k svojmu praktickému lekárovi.

Strozier, Bowen a Livingston uzatvárajú, že je potrebné na základe týchto nálezov pomôcť praktickým lekárom nielen rozpoznať, ale aj efektívne sa zaoberať biopsychosociálnymi otázkami, ktoré im nastoľujú ich pacienti v lekárskej praxi, pričom ako kritickú vnímajú skupinu pacientov a ich rodiny, ktorí sa musia vyrovnať s chronickým ochorením alebo poruchou. Praktickí lekári podľa týchto návrhov potrebujú výcvik a rozšírenie výskumných prác, aby mohli kompetentne viesť svojich pacientov s chronickými ochoreniami a poruchami a zaoberať sa ich komplexnými problémami biopsychosociálneho charakteru.

pokračovanie